Koronavírus obrátil oči spoločnosti na predstaviteľov vlády v očakávaní opatrení, ktoré by mali obmedziť šírenie nákazy. Okrajová kritika jej ráznych opatrení sa obmedzuje na údajne neskorú reakciu na ešte pred mesiacom vzdialenú a pre laika nie veľmi reálnu hrozbu. Štátu sa teda vyčíta, že neurobil skôr a viac, čo kontrastuje so zvyčajným volaním po menších výdavkoch štátu a menšom štátnom aparáte.
Od orgánov verejnej moci, teda od štátu a obcí, sa v krízovej situácii požadujú kroky v mnohom prekračujúce ich personálne i materiálne kapacity. Niet však nikoho iného, kto by ich zastúpil pri prijímaní a presadzovaní rozhodnutí.
Štátu sa teraz vyčíta, že neurobil skôr a viac, čo kontrastuje so zvyčajnýným volaním po menších výdavkoch štátu a jeho štátnom aparáte.
Štát vystupuje znova ako mocenská organizácia, ktorá v záujme občanov rozhoduje a uplatňuje rozhodnutia. Nie je teda len, ba ani nie najmä nepopulárnym vyberačom daní a prerozdeľovateľom peňazí prostredníctvom fondov, grantov a výberových konaní, ktoré sa takmer vždy prezentujú ako pochybné.
Členovia vlády a štátni úradníci vystupujú prekvapujúco pokojne a kompetentne, čo sa prieči ich zaužívanému mediálnemu obrazu. Opierajú sa o prístupné vedecké poznatky a rady špecialistov. Vo vzťahu k víťazom volieb ujímajúcim sa riadenia štátu sa objavujú otázky, či rozvahou a kompetenciou sú na výške výziev pandémie. „Normálne“ časy by ich nekládli, lebo by im umožnili tak ako ich predchodcom na túto výšku dorásť.
Pre občana sú zatiaľ pochopiteľnými nepríjemnosťami rastúce obmedzenia jeho každodenného života. S prekvapením zisťujeme, že to dočasne ide aj bez cestovania do zahraničia a nákupných centier. Informácie o mŕtvych v krajinách, kde prišiel koronavírus skôr, ospravedlňujú mnohé, ale neslobodno zabudnúť na dočasnosť a výnimočnosť všetkých obmedzení.
Nádej, že sa pomocou prísnych opatrení vyhneme ich osudu, určuje postoje ku kontrolám, karanténam, k zavretým obchodom i pravdepodobným negatívnym hospodárskym dôsledkom. Ani fetiše hospodárskeho rastu a schodku štátneho rozpočtu už nemajú obvyklú silu. Opäť je dôležitým občianstvo štátu, keď na jeho územie má zaručený vstup iba občan.
Demokratické prostredie vždy pripúšťa diskusiu o krokoch verejnej moci a veciach týkajúcich sa všetkých. Ani núdzový stav, ktorý vláda napokon vyhlásila, neznamená zastavenie šírenia koronavírusu. Umožňuje však rýchle a efektívne kroky zvyšujúce šancu na oveľa miernejší priebeh pandémie v porovnaní s Talianskom alebo so Španielskom.
Od diskutérov sa očakáva zdržanlivosť, aby nenahlodali disciplínu a ochotu dodržiavať nepríjemné pravidlá. Vždy je namieste otázka, či sa niečo nedá spraviť ináč, rýchlejšie alebo lepšie, a v demokracii ju možno položiť. Povrchný pohľad do väčšiny Európy však svedčí v prospech Slovenska, ktoré je zatiaľ na nebezpečnú nákazu pripravené menej zle ako mnohé iné krajiny.
Ostáva veľmi vzdialenou, a preto aj otvorenou otázkou, či po pandémii bude možný a želateľný návrat k pomerom pred ňou. Azda ide o jednu z tých tragických udalostí, po ktorých je všetko iné, hoci to na prvý pohľad vyzerá rovnako.
Obmedzenia pominú s koncom pandémie. Ostane však spomienka, že proti pravdepodobne najhoršej kríze za desaťročia bojoval skoro osamotene štát v záujme vlastných občanov. Povaha krízy neumožňuje rozumné zapojenie niekedy až prihlasných vypĺňateľov verejného priestoru. Ešte nevieme, či nepôjde o márny zápas.