Antický mýtus o krásnej, ale zákernej Pandore bol známy v niekoľkých odlišných verziách. Dve základné zanechali Homér a Sofokles. Podľa najstaršej známej sa v skrinke skrývali iba dobré dary, po otvorení sa však postrácali, a preto na svete zostalo len zlo. Teda okrem nádeje, ktorá ležala na samom dne.
Súčasná kríza nie je iba ekonomickou, ale aj spoločenskou. Podoba sveta sa bude vyvíjať tak, ako si dnes ani nevieme predstaviť. V akejkoľvek krajine sa v súčasnosti môže zmeniť spoločenské zriadenie. Je to predurčené podstatou dnešnej situácie. Nejde o cyklickú krízu spôsobenú tým, že v ekonomike sa menia obdobia rastu a poklesu.
Signály o poklese boli a zachraňovali sa znižovaním úrokov. To poháňa ďalšiu príčinu krízy, ktorou je nadvýroba. Jednou zo zásluh ukrajinského a ruského ekonóma Michaila Tugana-Baranovského (1865 – 1919) je to, že považoval krízy za mechanizmus samoregulácie kapitalizmu, ktorý dokazuje svoju schopnosť neprerušovaného vývoja.
Súčasné opatrenia idú proti konkurencii. To môže viesť k zmene ekonomického modelu tej-ktorej krajiny. Môže sa ním stať kapitalizmus štátnych bánk a štátnych korporácií.
Keď sú lacné peniaze, teda nízke úroky, vyrába sa aj to, čo netreba. Tým sa zvyšuje možnosť poskytovania úverov, ktoré nebudú splatené. Ináč sa to nazýva morálny hazard. Vďaka nim sa objavil klasický spúšťač krízy. Tým je prehriatie ekonomiky.
Vzniká situácia, keď kapitál vo finančnom sektore, ako sú banky, burzy a iné sektory finančného trhu, rastie rýchlejšie ako reálny sektor, teda priemysel a služby.
Každá z minulých kríz sa začínala z paniky. Od roku 1857 má ľudstvo za sebou najmenej 20 globálnych ekonomických kríz. Ázijská finančná v rokoch 1997 a 1998, svetová ekonomická depresia v rokoch 2007 a 2008… Všetky sa štartovali z paniky. K ekonomickému cyklu a konjunktúre sa pridal ďalší faktor – vonkajší šok posilňujúci paniku a strach vo finančnom sektore a súčasne v hlavách ľudí.
Ako sa môže zmeniť ekonomika a spoločnosť? Pod zámienkou kolektívnej bezpečnosti sa môže zväčšiť miera kontroly nad ľuďmi. Viac ako v minulosti sa zvýšil predpoklad pre vytvorenie digitálneho totalitarizmu. Obyvateľstvo bolo v minulosti čoraz viac vťahované do digitálneho sveta. Dnes sú pokusy ešte viac zväčšiť vplyv digitálneho prostredia.
Myšlienky úplnej digitálnej kontroly populácie boli súčasťou mnohých antiutópií – vymyslených spoločností, ktoré sa vyznačujú jednak zdanlivou, pôvodne zamýšľanou rovnosťou všetkých jej členov, ale predovšetkým totalitnou formou vlády. Ide o protiklad utópie.
Príbeh antiutópie vzniká tým, že úsilím médií stúpa panika, ovládne celú krajinu a rozdeľuje obyvateľstvo na časti. Po voľbách sa ponúka spása. Hlavným cieľom je však ľuďom vštepiť strach, ktorý je základným nástrojom moci. Pomocou neho politik dosiahne zriadenie špeciálnej funkcie. Je z neho kancelár.
Pre mnohé štáty dnešná kríza môže znamenať zánik súkromného podnikania. Súčasné opatrenia idú proti konkurencii. To môže viesť k zmene ekonomického modelu tej-ktorej krajiny. Môže sa ním stať kapitalizmus štátnych bánk a štátnych korporácií.
Malé a stredné podniky budú obeťami na oltári štátneho kapitalizmu. Ich majitelia to majú akosi prežiť bez tržieb. Len tak zo vzduchu. Nikto z nich nič nechce, iba to, aby mohol podnikať.
Obmedzenie slobody podnikania nie je možné liečiť ďalšou neslobodou. Nesloboda obyvateľstva sa nedá zmeniť digitálnou neslobodou. Riešenie krízy len menovými nástrojmi vedie k ilúzii, že príčiny spôsobené menovými nástrojmi môžeme vyriešiť práve nimi. Je to, ako keby sme problémy hladu riešili ďalším hladovaním. Hlad sa však rieši stravou. Problémy ekonomiky sa riešia reálnou výrobou a reálnymi službami, a nie ďalšou finančnou bublinou.