Podľa koncepcie čierno-červenej koalície v Berlíne sa to v praxi týkalo najmä dievčat, ktoré počas pobytu v utečeneckých táboroch v Grécku vážne ochoreli alebo ešte nedovŕšili 14. rok života a nesprevádza ich dospelá osoba.
Na rozdiel od rokov 2015 a 2016, keď prúdilo do Nemecka vyše milióna utečencov, šlo o pomerne malý počet prisťahovalcov. Pritom bolo ťažké dohodnúť sa na primeranom kontingente ľudí najmä pre konzervatívcov, ktorí sa dodnes zväčša ešte nedokážu stotožňovať s utečeneckou politikou kancelárky a niekdajšej predsedníčky CDU Angely Merkelovej.
Do Nemecka prišlo iba niekoľko desiatok detí z utečeneckých táborov v Grécku, a všetky boli pomerne zdravé. Vláda v Berlíne sa aj naďalej nebráni splneniu sľubu z marca. Napriek tomu očakáva, že ostatné členské štáty Európskej únie utečencom pomôžu.
Podľa prieskumov verejnej mienky by dve tretiny Nemcov uvítali prijatie ďalších migrantov, ale s podmienkou, „že sa skúsenosti z obdobia prelomu utečeneckej vlny pred piatimi rokmi už nebudú opakovať“. To znamená, že sa síce prihovárajú za nový prílev ľudí, ale výlučne na základe „predbežných riešení“.
Nemci neodstúpili od toho, čo považujú za historický záväzok v súvislosti s hroznými činmi nacistov: nechcú znova zodpovedať za nešťastie státisícov ľudí v núdzi.
Problém vidia Nemci skôr v tom, že nik nevie spoľahlivo predpovedať druhú vlnu pandémie koronavírusu a či spoločnosť ako celok bude schopná zvládnuť ďalšiu vážnu výzvu. Okrem toho pochybujú o tom, či budú môcť pre hroziacu výraznú recesiu sprostredkovať uplatnenie pomerne vysokého počtu utečencov na trhu práce.
Nemci však už netrvajú na tom, že treba v rámci utečeneckej krízy v každom prípade ísť výlučne ich cestou. Určite však v priebehu posledného desaťročia neodstúpili od toho, čo považujú za historický záväzok v súvislosti s hroznými činmi nacistov: nechcú znova zodpovedať za nešťastie státisícov ľudí v núdzi. Napriek tomu prišli na to, že svoj prístup nevedia v plnej miere vysvetliť európskym partnerom.
Perspektívna utečenecká politika musí vychádzať z toho, že sa Európania natrvalo nebudú môcť vyhýbať skutočnosti, že bude čoraz viac výziev, pre ktoré ľudia z iných svetadielov prídu práve k nim. Pritom je veľmi jednoduché neustále sa odvolávať na to, že vlastná krajina vôbec nevyhovuje zdanlivým požiadavkám prisťahovalcov. Zároveň nik nemá právo jednostranne nariadiť nejakej krajine postup pre prijímanie ľudí spoza hraníc.
Nemecká vláda teda vysielala dôležitý signál správnym smerom. Európa stojí na kresťanských hodnotách. Teda treba ľuďom, ktorí čakajú pred dverami, poskytnúť istú pomoc. A to na základe všestranného kompromisu, na ktorý si Európania, žiaľ, už nechali primnoho času.
Napriek aktuálnej zmene kurzu berlínskej vlády určite ešte nemôžeme hovoriť o tom, že sa Nemci v rámci migračnej politiky zo dňa na deň stali dôveryhodnými partnermi pre európskych spojencov. Problém spočíva v tom, že ani po piatich rokoch od vypuknutia utečeneckej krízy asi nezvládnu množstvo nevyriešených prípadov vo vlastnej krajine.
Veď by bolo treba bezodkladne vyhostiť viac ako 250-tisíc osôb, ktoré nemajú právo na pobyt v Nemecku ani v Európskej únii. Nezriedka ide o cudzincov, ktorí prišli bez dokumentov, alebo môžu predbežne zostať pre rodinné povinnosti. Túto situáciu možno uspokojivo riešiť pravdepodobne až v priebehu desaťročia.
Napriek tomu nemusí byť dôvodom medzinárodnej škodoradosti. Radšej ju využime ako motiváciu pre rozumný európsky kompromis. Ináč vôbec nebudeme na národnej ani na medzinárodnej úrovni vedieť zabrániť opakovaniu takých neznesiteľných pomerov, aké nastali práve v lete 2015.