Priam nehanebne podľahli lákadlám Klausovej „šokovej terapie“ a následne aj neoliberálnej ortodoxii á la Ivan Mikloš. „Obrodári“ zo '68 zas Húskovmu vytváraniu „slovenskej kapitálovej vrstvy“ privatizáciou, ktorá sa v realite zmenila na trestuhodné rozkrádanie.
Aj ja som sa hneď od nežnej revolúcie usiloval vytvoriť sociálnodemokratickú stranu i jej politický program. Neúnavne. Lebo keď sa po smrti Alexandra Dubčeka strany zmocnili nevýrazné postavičky, ktoré ju napokon zatiahli do útrob Dzurindovej SDK, pokúsil som sa „sociáldemokratizovať“ Smer-SD. Robert Fico bol tomu naklonený, pracovali sme na koncepte sociálneho štátu a niečo sa z neho podarilo aj realizovať.
Smer ponúkol voličovi alternatívu voči Mečiarovej avanturistickej politike i sociálne neudržateľnej Miklošovej reforme. V Smere nakoniec skončila aj pôvodná Sociálna demokracia a Sociálnodemokratická alternatíva, skupina odtrhnutá z SDĽ pod taktovkou trojice Peter Weiss, Milan Ftáčnik, Brigita Schmögnerová, a napokon aj samotná SDĽ. Vládny Smer stabilizoval a podporil ekonomický rast, lenže sociálna demokratizácia sa zadrhla a ostali len občasné „sociálne balíčky“.
Aký dôvod môže mať ktosi, kto sa pokladá za sociálneho demokrata, vôbec hlasovať, ak niečo navrhnú kotlebovci? A keď, tak prečo v prípade obmedzovania slobodnej voľby ženy nehlasovať zásadne proti?
Upozorňoval som, že tie samy osebe sociálnodemokratickú stranu nerobia. Postupne prevládla konzervatívna rétorika i politika: Presadenie ústavného ukotvenia katolíckej koncepcie manželstva, prezentácia migrácie ako teroristickej hrozby či ako ohrozenie „kresťanskej Európy“ a „slovenských tradícií“, to všetko už posunulo Smer niekde ku bavorskej Kresťansko-sociálnej únii. Navodzovanie atmosféry pokusu o štátny prevrat podporovaný zahraničím a odkazy na Georgea Sorosa už posunuli Fica k pozíciám nacionálnych konzervatívcov na úrovni Marine Le Penovej…
A potom občas vystretá ruka ku kotlebovcom v parlamente, legitimizácia fašisticko-rasistických tém obhajobou odsúdeného poslanca Milana Mazureka či pokus delegitimizovať súdnu moc ako hračku v rukách médií – to je už v ideovom poli extrémnej pravice. S istotou možno povedať, že pod vedením Róberta Fica Smer nie je a nebude sociálnodemokratický, a to ani hypoteticky. Už roky si neviem v jeho rétorike vybaviť nič sociálnodemokratické. Ale strana má stále v názve prívlastok „sociálna demokracia“.
Nielen slová i realita vie byť ironická. A tak dnes máme tých sociálnych demokracií neúrekom. Poctivo sa k nej hlási strana Stanislava Mičeva Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby, sociálnodemokratické signály vysiela Druckerova Dobrá voľba a čiastočne v tomto priestore operujú aj Socialisti.sk, dnes už pod vedením Artura Bekmatova. Peter Pellegrini si ako premiér získal sympatie veľkej časti verejnosti svojím civilným prístupom, jasne vymedzenými mantinelmi voči fašistom, konzervatívcom a postupne aj voči Ficovým avantúram a politickej rétorike.
Bolo mi jasné, že Fico svoje predsednícke miesto v Smere nepustí. Preto som viackrát verejne nabádal Pellegriniho, aby sa politicky osamostatnil a pokúsil sa revitalizovať sociálnu demokraciu. Napokon tak v júni 2020 urobil. Držím palce, aby sa mu to podarilo. Ak som však povedal, že Smer už určite sociálnou demokraciou nie je, tak o Hlase môžem zasa povedať, že ešte nie je. Dušovanie sa, že v centre pozornosti budú seniori, chudobní, odkázaní, postihnutí, to veru ešte sociálnu demokraciu nerobí.
Sociálna politika nie je jej výsadou. Od Bismarckových čias ju robia aj konzervatívci, stačí si všimnúť dnešné Kaczynského Poľsko, ale už aj Matovičov sociálny balíček za pol miliardy eur. Úplne som zdúpnel, keď som zistil, že počas stredajšieho hlasovania o protiinterrupčných zákonoch z dielne kotlebovcov boli proti len dvaja z Pellegriniho „jedenástky“, deviati sa hlasovania zdržali. Aký dôvod môže mať ktosi, kto sa pokladá za sociálneho demokrata, vôbec hlasovať, ak niečo navrhnú kotlebovci? A keď, tak prečo v prípade obmedzovania slobodnej voľby ženy nehlasovať zásadne proti?
Aby som nezabudol, ešte tu máme Progresívne Slovensko. Na začiatku sa ukazovalo v ľavom strede, potom v šate akéhosi liberálneho technologizmu a po zvolení Ireny Bihariovej farba ešte nie je zreteľná. Poznám názory tejto sympatickej panej, sú to typické sociálnodemokratické postoje aj hodnoty. Lenže ako ich ukázať a realizovať v strane, ktorá sa hlási k liberálom?
Iste, existujú aj ľaví liberáli, a keby sa postavili na nohy, čo im prajem, nepochybne by patrili k takej prepotrebnej hradbe proti konzervatívcom. Napokon sa čudujem, prečo sa tak tlačia do liberálneho priestoru, keď pôvodne i názvom chcú byť „progresívni". Čo je odjakživa prívlastok tých od stredu doľava.
Dokonca i v popletenom názvosloví Američanov tvoria progresívni ľavicu v Demokratickej strane. Nuž hádam sa z týchto výhonkov a ohníčkov pokroku vyvinie aj silná sociálna demokracia. Slovensko by ju potrebovalo ako soľ.