Voľby a hry na studenú vojnu

Západná spoločnosť sa postupne zmenila na spoločnosť nadobro zmäkčilú, ktorá je neochotná podstupovať (osobné) obete a radšej sa vyžíva vo floskuliach. Nezriedka tak bojuje v dávno odpísaných fiktívnych bojoch.

06.08.2020 16:00
debata (2)

Typickým prejavom intelektuálnej lenivosti je v strednej Európe ustavičná exhumácia komunizmu, ktorý sa z politického suterénu vyťahuje pre nedostatok argumentov v predvolebných časoch. Bojovníci za slobodu sa potom nerozpakujú odstraňovať sochy sovietskych vojakov, a naopak, zapálene budujú sochy ukrajinským esesákom.

Alebo celkom vážne píšu, že Miladu Horákovú zavraždili „tí, ktorí podporujú Babišovu vládu“, zato sa však čudujú, keď sa s ňou začne porovnávať Marian Kočner. Podobné postavičky nás okrem toho burcujú do boja s postboľševickým východným nebezpečenstvom! V tomto zmysle ako barlička poslúžil puč na Ukrajine, ako i následná internacionali­zovaná vojna. Z ich nariekania by sa niekedy zdalo, že nová studená vojna s Moskvou je priamo za dverami.

Najhoršie potom býva, keď takéto ctižiadostivé figúrky zhodia zo šachovnice práve tí, od ktorých čakajú najväčšiu pochvalu. Spojené štáty americké sa už ani neusilujú predstierať, že im na starom kontinente záleží. Ruská federácia pre nich nie je a ani nikdy nebola rizikom, ktoré predstavoval dávno zaniknutý Sovietsky zväz. Napokon, ak niekto čo len trochu sleduje geopolitiku, musel už pred rokmi jasne vidieť mocenské preorientovanie USA. A to predovšetkým na oblasť juhovýchodnej Ázie a Tichomoria.

Povstávajúca ázijská superveľmoc sa v poslednej dobe cíti natoľko silná, že opúšťa doterajšiu politiku navonok nekonfliktného, opatrného presadzovania sa vo svete. Naleteli jej, mimochodom, mnohí ideológovia „západnej superiority“, ktorí sa v hlbokej nepoučenosti dejinami domnievali, že „Ríša stredu“ sa bude dať postupne liberalizovať.

Ak má teda vypuknúť možná vojna, bude to medzi Washingtonom a Pekingom. Už sa možno aj začala, ako na to odkazuje čerstvý prejav ministra zahraničných vecí Mikea Pompea. Posledné desaťročie vzájomných vzťahov označil za neúspech. V podstate nariekal, že Čína sa významne podieľala na ukončení „amerického mieru“. Škoda, že nepridal fakt, prečo v 70. rokoch práve Biely dom pomohol Číňanom, vyčerpaným maoistickými experimentmi, znovu na nohy. V niečom predsa išlo o krok poriadne, naozaj poriadne podobný podpore islamistickej internacionály v Afganistane. V oboch kauzách bolo hlavným cieľom oslabenie Sovietskeho zväzu bez akéhokoľvek ohľadu na následky.

Povstávajúca ázijská superveľmoc sa v poslednej dobe cíti natoľko silná, že opúšťa doterajšiu politiku navonok nekonfliktného, opatrného presadzovania sa vo svete. Naleteli jej, mimochodom, mnohí ideológovia „západnej superiority“, ktorí sa v hlbokej nepoučenosti dejinami domnievali, že „Ríša stredu“ sa bude dať postupne liberalizovať. Pozápadniarčiť. Pritom tamojšími dejinami sa vytrvalo ako Žltá rieka vinie posolstvo, že najľudnatejšiu krajinu sveta si síce možno vojensky podrobiť, ale aj z dobyvateľa sa napokon tak či onak stane nefalšovaný Číňan.

Zdá sa, že súčasná Čínska ľudová republika je toho dokonalým dôkazom: „USA by sa mali vzdať nádeje, že môžu Čínu zmeniť“. Od úspešných prevzala len to, čo nevyhnutne potrebovala, aby sa nestala rozvíjajúcou sa ekonomikou, a pod vládou autoritatívneho prezidenta Si Ťin-pchinga začala nepokryte presadzovať koncept otvorenej konfrontácie. Odvetu za minulosť v znamení úpadku, návrat k starej sláve. S nadsadením povedané, „počínšťovanie“ planéty. Inými slovami, Čína tým do istej miery začína preberať niekdajšiu pozíciu ZSSR, hoci aj ako svojrázny hybrid „prvej krajiny štátneho kapitalizmu“, v ktorej bačuje komunistická strana. Všeličo jej pritom nahráva do kariet. Vrátane nebezpečnej – a pandémiou koronavírusu ešte zvýraznenej – závislosti Západu od najrôznejších priemyselných produkcií orientálnych mocností. Najmä Číny.

Omladená čínska diplomacia vyvolala v poslednej dobe napätie s Austráliou či Veľkou Britániou; všade po svete tvrdo presadzuje vlastné priemyselné giganty a ich (bezpečnostne využiteľné) technológie. Ozbrojená moc „ľudovej Číny“ sa nedávno stretla v pohraničných konfliktoch o sporné územia s Indiou a na strategických miestach planéty zúrivo buduje nové námorné základne. Nič z toho však nemohlo uniknúť pozornosti predvolebných Spojených štátov amerických. Pocit zahraničného ohrozenia im pritom môže skvelo nahrávať do domácej kampane. Očividne je to však obojstranné: „Obe strany hľadajú obetného baránka, na ktorého je možné naložiť zodpovednosť za súčasnú ekonomickú krízu, a zbaviť sa tak zodpovednosti vlastnej. A to nielen za zlé minulé rozhodnutia, ale aj za budúce.“

Priamo s USA si Peking vybavuje účty ťahanicami okolo zodpovednosti za pandémiu koronavírusu (ktorá nemálo poškodila aj čínske hospodárstvo), vzájomnou obchodnou vojnou či odvetným ukončovaním diplomatických misií. De facto však aj oficiálnym opustením niekdajšieho „štátotvorného“ sľubu Britom: koncepcia „jedna krajina, dva systémy“ sa skončila. Do Hongkongu (Voňavého prístavu) zavanul odor čoraz autoritatívnejšej vnútornej politiky Pekingu, ktorý považuje plnú kontrolu bývalej anglickej kolónie len za začiatok. Potom sa logicky zvýši už teraz veľký tlak na odtrhnutý Taiwan. Separatizmus sa konať nebude, ten pevninská Čína z dejinných dôvodov nepripustí. Hongkong pre ňu totiž znamená len akýsi polygón. Skúšku budúcich dejín.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Hong Kong #Donald Trump #Mike Pompeo #Vzťahy USA a Čína
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy