Vrcholná schôdzka európskych reprezentantov sa stala drámou, lebo skupina takzvaných šetrných štyroch, neskôr dokonca piatich štátov vedela prekvapujúco vysokou mierou presadiť svoju koncepciu rozdávania peňazí. A to iba na základe pôžičiek za presne vymedzené projekty. Tak sa podľa rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza malým a stredným krajinám prvýkrát podarilo odporovať tradičnej nemecko-francúzskej dominancii.
Nie je žiadne nóvum, že sa politici chvália posilnením významu vlastnej krajiny vo svete. V tejto chvíli by z perspektívy daňovníkov však bolo oveľa zaujímavejšie sa dozvedieť, akým spôsobom a v ktorom časovom horizonte budú ručiť za zatiaľ neznáme výsledky boja s pandémiou COVID-19.
Problém spočíva v tom, že v čase, keď sa takmer všade vyskytuje znova rastúci počet nakazených, nik nevie predpovedať, či jeden obrovský finančný balík vystačí aj pre budúcu existenciu v tieni koronakrízy. Teda treba vypátrať nové parametre politických úspechov.
S odchodom Veľkej Británie z EÚ v kombinácii s bojom proti pandémii COVID-19 sa naskytla príležitosť efektívne prepísať zastaranú koncepciu zjednotenej Európy. Pritom rokovací úspech šetrných štyroch môže slúžiť ako impulz na ukončenie tradičnej nemecko-francúzskej prevahy.
Momentálne sa však dajú konkrétne pomenovať tí, ktorí budú skutočne profitovať z nedávnych rokovaní. Taliansko a Španielsko i naďalej dokážu ekonomicky dýchať. Rakúšania zase zoštvornásobili svoju zľavu na európsky rozpočet za obdobie rokov 2021 až 2027 na takmer 600 miliónov eur. Nemecko a Francúzsko vraj budú najefektívnejšie investovať do dlhodobej infraštruktúry.
Predsa môžeme konštatovať, že sme boli svedkami začiatku boja o nové mocenské pomery v Európskej únii. Už dávno sa hovorilo o tom, že ich treba v rámci ďalekosiahlych reforiem zásadne premyslieť. Na summite v Bruseli sme mohli prvýkrát sledovať útok na zastaraný rokovací systém skupinou štátov, ktoré zaznamenali úspech nielen preto, lebo zastávajú spoločné záujmy v jednom regióne.
Zároveň sa nachádzame na rázcestí únie. Jej lídri dokázali posilniť svoju súdržnosť, keď rozhodli o balíku, s ktorým každý z nich môže byť spokojný. Teda nedá sa hovoriť o pomaly chradnúcej Európe. Tvrdé rokovania nemusia byť synonymom zániku. Neboli sme však zvyknutí na skutočné debaty, pretože Nemci s Francúzmi mali v posledných rokoch vždy vopred vypracované návrhy, s ktorými ostatní bežne súhlasili.
Treba ale počkať, či dôsledky rozhodného vystupovania šetrných štátov dlhodobo prispejú k perspektívnym reformám a skutočnej rovnováhe síl v EÚ, alebo, naopak, vyústia do stavu zle pochopeného patriotizmu, kde sa politici výlučne spoja až po tom, keď musia presadiť výhodné pravidlá rozdávania peňazí.
Rakúsky kancelár Sebastian Kurz sa s holandským premiérom Markom Rutteom už začiatkom tohto roku dohodli na stratégii obmedzovania rozpočtových záväzkov jednotlivých členských štátov únie voči Bruselu. Teraz profitovali najmä preto, lebo vedeli využiť momentálnu slabosť Nemcov a hlavne Francúzov, ktorí dosiaľ nevedeli presvedčivo obmedziť šírenie pandémie. Múdra politika sa však nezakladá iba na takýchto viac-menej šikovných manévrov.
Naopak, s odchodom Veľkej Británie z EÚ v kombinácii s bojom proti ochoreniu COVID-19 sa naskytla príležitosť efektívne prepísať zastaranú koncepciu zjednotenej Európy. Pritom rokovací úspech šetrných štyroch môže slúžiť ako impulz na ukončenie tradičnej nemecko-francúzskej prevahy. Vyžiada si to však výraznejšiu vôľu malých a stredných štátov pri preberaní spoluzodpovednosti aj v prípade nepohodlných výziev.