Veril som, že Gustáv Husák to zvládne, že je všetkými masťami mazaný, a že sa v krátkom čase zbavíme Sovietov a definitívne povieme „dosvidania“ boľševickým nepodarkom.
Nadchýnali ma študentské hnutia naprieč USA i západnou Európou, a tak keď Allende spustil reformu čilskej spoločnosti, podľahol som eufórii, že humánny a demokratický socializmus sa stane realitou našej generácie. A som si istý, že aj čilskí socialisti, ale aj komunisti (ktorí boli pod vedením Luisa Corvalána veľmi umiernení a realistickí) pozerali na náš reformný proces s nádejou. Neskôr, už po našej nežnej revolúcii, mi rozprával Luis Ayala, generálny tajomník Socialistickej internacionály, akou vzpruhou bol pre latinoamerických socialistov československý reformný proces; a že si vari nepamätá manifestáciu či protestnú akciu, ktorá by sa neniesla aj pod plagátmi Alexandra Dubčeka.
Zdalo sa, že moderný, demokratický socializmus má otvorený priestor. Allende vťahuje do politiky ľudové vrstvy, ktoré aj v tradične demokratickom Čile boli mimo reálnej politiky. Vždy vládla miestna oligarchia, latifundisti, pozostatky koloniálnych encomiendas. Allende vťahuje do rozhodovacieho priestoru odbory, komunálne rady, asociáciu matiek, strany, to, čo by sme dnes nazvali občianskou spoločnosťou. Allende ju vlastne vytvára, prekonáva stáročné odtrhnutie vládnucich a ovládaných. Iba mimochodom, slovo „súdruh“, comrade, camarada, získalo v tomto čase cveng autenticity. Nakrátko!
Spúšťa veľkorysý program sociálnych reforiem, v Latinskej Amerike nevídaný univerzálny zdravotný, vzdelávací a penzijný systém, prístupný všetkým vrstvám; férové ceny, hlavne bývania, a program bytovej výstavby. Znie nám to všetko povedome. Je to podnes aktuálny program solidárnej spoločnosti, sociálneho štátu a participatívnej demokracie. Pokrokovosť Allendeho myslenia je na svoju dobu až futuristická: Skúša – v spolupráci s britskými expertmi – decentralizovaný kybernetický plánovací systém aj kybernetickú participatívnu demokraciu. Je podnes hodné skúmať pokrokové až avantgardné vízie tohto výnimočného obdobia.
Allende vťahuje do rozhodovacieho priestoru odbory, komunálne rady, asociáciu matiek, strany, to, čo by sme dnes nazvali občianskou spoločnosťou. Allende ju vlastne vytvára, prekonáva stáročné odtrhnutie vládnucich a ovládaných. Iba mimochodom, slovo „súdruh“, comrade, camarada, získalo v tomto čase cveng autenticity. Nakrátko!
Slovenskí neoliberáli však chodili študovať ekonomické modely diktátora Augusta Pinocheta, predovšetkým dôchodkovú reformu. Toho diktátora, ktorý (11. septembra 1973) utopil v krvi tento jedinečný pokus o solidárnu spoločnosť. A ani u nás to Gustáv Husák nezvládol. Podľahol sovietskemu diktátu, podriadil sa domácim dogmatikom, tým jindrovcom a biľakovcom. Začala sa normalizácia.
Obsadením Československa v roku 1968 a zvrhnutím Allendeho vlády sa svet znova ponoril do tvrdej bipolarity superveľmocí. Málo si uvedomujeme, že práve táto bipolarita bola umŕtvením skutočného ľavicového hnutia. Rozhodovali výlučne geopolitické záujmy. Brežnevovci vnímali akékoľvek pokusy o reformu socializmu ako ohrozenie dominancie Moskvy. Ľavica vnútri USA, ale aj v ich okolí, bola chápaná ako geopolitický stúpenec Moskvy. Pád sovietskeho bloku túto geopolitickú väzbu, toto „ohrozenie národnej bezpečnosti“ zvonka, odstránil.
Iste, bola tu tendencia amerického unilateralizmu, ale nikdy sa nestal skutočnosťou. Ľavica v USA dnes nemôže byť obviňovaná z kolaborácie so ZSSR. Zbavila sa geopolitickej záťaže. Bez toho by nebolo možné predstaviť si úspech Sandersa, posun amerických demokratov doľava; ani sieť „ružových vlád“ naprieč Latinskou Amerikou, atď. Paradoxom tejto situácie sú postoje časti slovenských ľavičiarov. Namiesto hľadania progresívnych riešení, skutočných ľavicových projektov (aj s inšpiráciou tými allendeovskými) sa nás pokúšajú znova vtiahnuť do geopolitickej hry. Pričom putinovské Rusko je umelo konštruovaným pozitívnym protikladom USA. Ale byť geopoliticky oponentom USA neznamená ani v najmenšom byť protikladom kapitalizmu.
Obsadením Československa v roku 1968 a zvrhnutím Allendeho vlády sa svet znova ponoril do tvrdej bipolarity superveľmocí. Málo si uvedomujeme, že práve táto bipolarita bola umŕtvením skutočného ľavicového hnutia.
Opačne, tie režimy, ktoré naši „ľavičiari“ bránia len preto, že sú protiamerické, sú kapitalizmami toho najhoršieho razenia, a sú aj teokraciami, diktatúrami a totalitami. Nevedia si predstaviť vývoj ľavice ako vnútorný aj celoplanetárny boj proti spiatočníctvu, konzervativizmu, nacionalizmu. A nekladú si už vôbec otázku, v akom stave je ľavica v týchto režimoch, akú má perspektívu v Rusku, Iráne, Severnej Kórei, Bielorusku, ako živorí pod vládou diktatúr! Je to stále pozostatok stalinského a normalizačného myslenia a veru s ľavicou má máločo spoločné.
Salvador Allende vedel, že z tohto geopolitického zovretia sa treba vymaniť. Myslel globálne a socialisticky: V prejave pred VZ OSN vyzval na „skrotenie“ nadnárodných korporácií, na reformu morského práva, aby sa medzinárodné moria stali spoločným vlastníctvom ľudstva. Jeho globálne pokrokové myslenie podporili delegáti búrlivými ováciami, akých sa v histórii OSN dostalo už len jedinému a porovnateľnému vzoru boja za slobodu, Nelsonovi Mandelovi.