Inde kríza politickú situáciu buď stabilizovala, alebo, naopak, viedla k nárastu popularity vládnych strán. Preferencie prudko narástli nemeckej CDU/CSU, ale podobné je to aj v Chorvátsku či Litve. Pre fajnšmekrov: pekne sa to dá pozrieť na portáli https://www.politico.eu/…ll-of-polls/, kde sú prehľadne zoradené prieskumy verejnej mienky z celej EÚ.
Neplnenie sľubov a chaos
Jednoducho, inde sa ľudia v čase ohrozenia zhŕkli okolo vodcov. U nás nie. Dôvodov je viac.
Igor Matovič komunikuje tónom tínedžera, ktorého rodičia zahrnuli materiálnou podporou, ale nestihli vychovávať. Dráždi množstvo ľudí a zrejme to už začalo prekážať aj jeho (odteraz bývalým) voličom. Podobne časť voličov asi pochopila, že koalícia sa úplne stratila vo vládnutí.
Najprv zabudli na predvolebné sľuby. Vrátane toho o zavedení hmotnej zodpovednosti politikov. Čo je síce samo osebe hlúposť, ktorú nemajú nikde na svete, ale voliči to predsa len čakali. Potom začali zabúdať aj na sľuby a plány, s ktorými prišli už po voľbách.
Obrovské množstvo ľudí ostáva sklamaných politikou ako takou. Ak sa im neponúkne nová alternatíva, nebude ani dostatočný tlak na rozhodujúci krok v podobe predčasných volieb. Môže si táto krajina dovoliť tri a pol roka Matoviča?
Od toho, že každú vládu investíciu nad milión bude posudzovať Útvar hodnoty za peniaze MF SR, až po Matovičom sľúbené „reformné leto“. Počas neho sa mali konať desiatky seminárov a konferencií odborníkov o tom, ako minúť ponúkané miliardy z Bruselu. Tie sa nielen nekonali, ale vláda dodnes nevie, čo chce Bruselu predložiť. Matovič strávil leto tak, ako trávi svoj čas stále: namiesto práce chrlil statusy na Facebook.
Do toho prichádzajú úplne viditeľné lapsusy. Stále sa meniace a neprehľadné epidemiologické opatrenia. Katastrofálna komunikácia, kde často neviete, čo v danej chvíli platí. Príkladom je oficiálna vládna stránka, kde by sa mali schádzať všetky informácie o COVID-19 v SR. Aj jej slovenská verzia je ťažkopádna a aktualizovaná s obrovskými zdržaniami (hoci opatrenia sa menili aj v lete, nikto príslušné kapitoly od júna do augusta neaktualizoval). No vrchol je anglická verzia, kde sa priamo na titulnej strane mieša angličtina so slovenčinou („New measures taken from 1. 9. 2020: povinnosť nosiť rúško“).
Ak si cudzinec pred cestou na Slovensko chce prečítať, na čo sa má pripraviť, bude si neveriacky pretierať oči nad tým, ako ho nové ministerstvo Veroniky Remišovej, pod ktoré tento web spadá, informuje.
Kto za to môže?
Najväčšiu šancu domácu politickú scénu skonsolidovať mal ešte tak rok pred voľbami Andrej Kiska, s jeho obrovskou popularitou aj mediálnou podporou. Ak by bol býval spustil sériu verejných diskusií o stave spoločnosti a politických aj technických riešeniach, ak by si k tomu zostavil tím z veľkej časti zložený z nie príliš politicky vyhranených osobností, mal veľkú šancu vytvoriť dominantnú politickú silu.
Na jednej strane ho však ťažila vlastná minulosť (možno dúfal, že ak založí relatívne malý politický projekt, medializácia bude menej ostrá), na druhej vlastne nikdy nevedel zapadnúť ani do odbornej diskusie, ani sa štátnicky tváriť mimo momentov, keď mal papier. Po voľbách sa pochválil, že odstavením Smeru splnil svoju misiu. Áno, tak, že uvoľnil cestu Matovičovi. Na Kisku sa história nebude pozerať prajne.
Veľa mediálneho humbugu bolo okolo dvoch kaviarenských strán, ktoré sa nakoniec do parlamentu ani nedostali. Tvorili ich ľudia, ktorých životným štýlom je póza a politiku vnímajú najmä ako protest. Tak sa to aj skončilo, národ im jednoducho neveril.
Najviac však pre Matoviča urobil Smer. Robert Fico pri rôznych odhaleniach opakoval, že ide o bublinu a novinárom odkazoval, že sa ešte budú musieť ospravedlňovať. V tom, že médiá často krivili realitu, mal pravdu. Lenže ľudia napojení na jeho stranu toho navyvádzali viac než dosť, čím aj bez zveličení vyskúšali trpezlivosť národa až-až.
Zaťažkávacia skúška
Obdobie do konca roka bude ozajstnou zaťažkávacou skúškou pre štát aj pre domácu politickú scénu. Ľudia sú takí podráždení z epidemiologických opatrení, že sprísňovanie povedie k značným výbuchom nespokojnosti. Všetko na pozadí toho, že premiér, ktorý kvôli boju s koronou na jar kŕmil médiá hodinami tlačoviek týždenne, nedokázal odvtedy zabezpečiť nič. Posilnenie kapacít hygienikov, dostatok hygienických pomôcok, posilnenie informačných platforiem. Nič.
Na jeseň sa postupne začnú zatvárať firmy, ktoré doteraz zvažovali, čo ďalej. Typickým príkladom sú hotely – ešte využili leto, keď veľa ľudí ostalo na Slovensku, ale ďalšia vlna opatrení ich už položí.
Protesty budú, otázka je, čo to prinesie politicky. Pohrávať sa s myšlienkou, že sa možno podarí vyhodiť zo sedla Matoviča a potom vládnuť s Kollárom, ako v to dúfajú niektorí v dnešnej opozícii, je úplne scestné. Dôveru ľudí by to už úplne zlomilo.
Obrovské množstvo ľudí ostáva sklamaných politikou ako takou. Ak sa im neponúkne nová alternatíva, nebude ani dostatočný tlak na rozhodujúci krok v podobe predčasných volieb. Môže si táto krajina dovoliť tri a pol roka Matoviča?