Po 30 rokoch nečinnosti je však bilancia ešte hrozivejšia. Akútne nám chýbajú prakticky všetky koncové zariadenia. Čističky odpadových vôd a zariadenia na spracovanie ich kalov, bioplynové stanice schopné spracovať biologický odpad, recyklačné linky, zariadenia na spracovanie nebezpečného odpadu… Čo sa nám, naopak, podarilo, je prehĺbiť našu závislosť od skládok a dostať sa do stavu, keď ich nedokážeme v horizonte piatich rokov nahradiť inými koncovými zariadeniami.
Kostrou rakúskeho odpadového hospodárstva je recyklácia a následná premena nerecyklovateľného odpadu na teplo a elektrinu v zariadeniach na energetické využitie odpadu. Jeho adaptácia na slovenské pomery by mohla znamenať veľa ušetreného času, peňazí a zbytočných environmentálnych záťaží.
Tridsať rokov po revolúcii začíname s verejnou diskusiou o tom, ako by malo naše odpadové hospodárstvo fungovať ďalšiu dekádu (a to hlavne vďaka ministrovi životného prostredia Jánovi Budajovi, ktorý ako prvý politik na rovinu povedal, že sme v hlbokej kríze). A má úplnú pravdu, pretože my v kríze sme. Jej dôsledky začneme pociťovať postupne. Prvé symptómy sa objavujú už dnes, keď zvozové spoločnosti hľadajú voľné kapacity a hrozí tzv. „neapolský syndróm“, keď sa nevyvezený odpad hromadí v uliciach, čo často zažíval Neapol. Mesto Senec bolo prvé na slovenskom zozname. Určite však nebude posledné, pretože staré skládky sa plnia a nové pod hrozbou sankcií z EÚ a tlakom verejnej mienky nepribúdajú.
Sme v časovej tiesni. A verejná diskusia v časovej tiesni je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Preto sa diskusia postupne mení na konflikt lobistických záujmov a čím početnejšia skupina, tým silnejší tlak. Aktivisti tlačia na „zero waste“, čiže bezodpadovú a bezobalovú spoločnosť. Obce a zberové spoločnosti tlačia na financie pre triedený zber. Výrobcovia tlačia na náklady. Európska únia tlačí na dodržiavanie jej smerníc. Skládkari zas, prirodzene, tlačia na ďalšie rozšírenie skládok. Experimentálne projekty, občas aj bez akejkoľvek ekonomickej logiky, tlačia na európske fondy. Všetci majú čiastočne svoju pravdu. Všetko má v rámci diskusie o budúcnosti odpadového hospodárstva svoju štipku argumentačnej logiky. A bežnému občanovi, pre ktorého je téma odpadov často na okraji záujmu, ostáva len čakať, aký „diamant“ sa pod týmito tlakmi zrodí. Dovtedy, kým bude kam odviezť jeho odpad.
Túto kakofóniu záujmov však počuť iba po hraničný priechod Bratislava – Berg. Tam sa končí slovenský odpadársky folklór a začína sa logika. Postoj, keď pri veciach verejných idú či už v Rakúsku, alebo v Nemecku bokom všetky bočné, politické, ekonomické či spoločenské záujmy a výsledkom je ekologické využitie odpadu prostredníctvom tých najmodernejších technológií. To by nám v tejto chvíli naozaj pomohlo. Nie preto, že kostrou rakúskeho a nemeckého, ale aj dánskeho, francúzskeho, švédskeho, švajčiarskeho, nórskeho, fínskeho civilizovaného odpadového hospodárstva je recyklácia a následná premena nerecyklovateľného odpadu na teplo a elektrinu v zariadeniach na energetické využitie odpadu, ale preto, že tento dvojzáprah funguje a stále sa zdokonaľuje od skončenia 2. svetovej vojny. Jeho adaptácia na slovenské pomery by mohla znamenať veľa ušetreného času, peňazí a zbytočných environmentálnych záťaží.
Apropo, 11 zariadení ZEVO v Rakúsku, s rôznorodou vlastníckou štruktúrou od municipálnej po súkromnú (4 ZEVO) a kombinovanú, predstavuje fungujúci recyklačný systém a prakticky žiadne skládky. Recyklujú 60 % odpadu a zvyšok zhodnotia energeticky. Ročne v Rakúsku premenia na energiu a teplo 2,5 milióna ton odpadu. To je model, o ktorom by sme mali na Slovensku nielen snívať, ale ním aj začínať diskusiu. Máme na to naozaj dobrý manuál – Bielu knihu o energetickom zhodnocovaní odpadu, na ktorej sme dva roky pracovali spolu s rakúskymi kolegami (https://www.ewia.sk/…la-kniha.pdf). Slovenskú republiku nestál ani euro, pri uplatnení elementárneho logického myslenia má však cenu zlata.