Ján Pavol II. požíva v našom regióne obrovský obdiv a reštriktívny ultrakonzervativizmus sa mu pripisuje len zriedka. Realita však nepustí. Bol to práve on, kto mimoriadne krutým spôsobom zakročil voči predstaviteľom tzv. teológie oslobodenia v Južnej Amerike. Kňazi, ale aj biskupi snažiaci sa modernizovať katolícku cirkev a spraviť ju relevantnou pre bežných ľudí, boli za svoje úsilie „odmenení” tvrdými postihmi a mnohým z nich bolo zakázané pôsobiť. Joseph Ratzinger, ktorý v tej dobe šéfoval inštitúcii, ktorá sa ešte začiatkom storočia volala svätou inkvizíciou, bol v tejto kampani azda najaktívnejším činovníkom v rámci vedenia Vatikánu. Benedikt XVI., ako sa nazval po zvolení za pápeža, dokonca neváhal zákazmi trestať ani vlastných priateľov, s ktorými sa názorovo nezhodol.
Môžete sa, samozrejme, pýtať, čo je nás po tých interných „pletkách”, veď v sekulárnej spoločnosti sú cirkvi iba akési spolky s krížom (aby sme parafrázovali Františka). Pravdu budete mať však len zdanlivo, pretože v našej ústave sa síce píše, že republika sa neviaže „na nijakú ideológiu ani náboženstvo”, no v praxi sa to nedodržiava. Nielenže stále nebola vykonaná odluka cirkvi od štátu, čo je jediná nesplnená revolučná požiadavka z roku 1989, ale na Slovensku platia aj škandalózne tzv. Vatikánske zmluvy, ktoré zaručujú katolíckej cirkvi privilégiá a možnosti, o ktorých môžu iné organizácie iba snívať. Sú právnici, ktorí hovoria, že tieto zmluvy sú protiústavné a preto zo svojej podstaty neplatné, a možno majú aj pravdu, ale v praxi sú rešpektované a vlády sa nimi riadia.
Dezinformačné weby a zopár kotlebovcom blízkych kňazov už prezentuje svoje chápanie: pápeža Františka treba vymeniť, nie je to poriadny katolík. V prípade našej politickej „elity“ je teda namieste sa pýtať, či nebude spúšťačom odluky a zrušenia všetkých zmlúv práve „hrozba pokroku“, ktorá by prišla z Vatikánu.
V tejto dobe nie je irelevantná ani inak zdanlivo vulgárna debata o financovaní cirkvi. Kňazi platení z našich daní totiž svoje mzdy dostávajú, strechu nad hlavou majú istú, aj keď z pohľadu bežných pracujúcich žiadnu prácu nevykonávajú. Luxus, po ktorom nepochybne túžia mnohí, ktorí vzhľadom na ťažkú situáciu nevedia uživiť rodinu a zaplatiť hypotéku. Utopický ľavicový koncept nepodmienenej základnej mzdy tak vlastne platí pre predstaviteľov tej najkonzervatívnejšej inštitúcie nášho štátu. Ale musí takou byť?
Nemusí, a tu sa práve dostávame k tomu, prečo sú pápežove vyjadrenia také významné, pre všetkých, aj pre ateistov a ateistky. Ak si katolícku cirkev povinne platíme, máme plné právo od nej na odplatu aj niečo žiadať. Napríklad v susednom Rakúsku po dlhodobom tlaku verejnosti minulý týždeň tamojší arcibiskup „vysvätil“ prvé tri ženy za pastoračné asistentky, a to priamo vo viedenskom Dóme svätého Štefana. Symbolický význam tejto udalosti hádam netreba nikomu vysvetľovať.
V našich končinách by azda mohli svoj vplyv a možnosti využiť na zvýšenie spoločenskej akceptácie menšín a zníženie nenávisti, pre začiatok efektívnym zakročením voči jej najhlasnejším šíriteľom vo vlastných radoch. Vplyv cirkvi je totiž stále v mnohých častiach obyvateľstva obrovský. Medzi tieto skupiny, zdá sa, môžeme smelo zaradiť aj väčšinu politikov a političiek, ktorí neustále argumentujú kresťanskými hodnotami a vlastnou vierou. Ktovie, ako zareagujú teraz. Dezinformačné weby a zopár kotlebovcom blízkych kňazov už prezentuje svoje chápanie: pápeža Františka treba vymeniť, nie je to poriadny katolík. V prípade našej politickej „elity“ je teda namieste sa pýtať, či nebude spúšťačom odluky a zrušenia všetkých zmlúv práve „hrozba pokroku“, ktorá by prišla z Vatikánu.