Zásadný územný úpadok neuznanej republiky je pre Arménov veľká tragédia, pre Azerov (tzv. azerskí Turci, žijúci v Azerbajdžane) veľkým, hoci neúplným víťazstvom. Obe strany, hoci každá, samozrejme, inak, cítia, že konflikt sa nekončí. Naopak, musí pokračovať, kým nebude definitívne zlikvidovaný dedičný nepriateľ! Vzhľadom na okolnosti teraz však na nejaký čas zavládne (relatívny) pokoj zbraní. Lenže posledný krvavý vývoj vzájomné etnické animozity len znásobil. Prímerie alebo ruské modré prilby ako jeho garancia rozhodne neznamenajú mier.
Patriotické oslavy v Baku kontra agresívna zlosť davov v jerevanských uliciach a v parlamente sú toho jasným dôkazom. Nota bene, na sociálnych sieťach arménskych krajanov vo svete čítame, že veľmi dobre rozumejú potrebe svojich bratov pomstiť sa.
Potlačenie chudobnejšieho, menšieho a menej ľudnatého Arménska, ktoré čelilo vojenskej aj technologickej prevahe azersko-tureckých armád – ktoré ako kanonenfuter využívajú islamistických veteránov zo Sýrie – má mnohé dôsledky. Krajina sa ocitá v hlbokej, mnohovrstvovej kríze, ktorej základy tvorí až geneticky zakódovaný strach z turkických národov. Posilňuje ho aj oprávnený pocit, že zovretie medzi dvoma nepriateľskými štátmi ešte zosilnelo, čo zvýraznil príval tisícov utečencov z neuznanej Republiky Arcach.
Potlačenie chudobnejšieho, menšieho a menej ľudnatého Arménska, ktoré čelilo vojenskej aj technologickej prevahe, má mnohé dôsledky. Krajina sa ocitá v hlbokej kríze, ktorej základy tvorí až geneticky zakódovaný strach z turkických národov.
Strata veľkej časti jej územia, ktoré sa podarilo za cenu nespočetných obetí vydobyť pred asi tridsiatimi rokmi, obsahuje aj rad viac či menej skrytých medzinárodných posolstiev. Napríklad ďalšiu ukážku reálnej neschopnosti NATO ovplyvňovať svojvoľné konanie vlastného člena, ktorý pritom mnohých doterajších spojencov systematicky ponižuje a vydiera odvetou za predchádzajúce neprijatie do EÚ. Zároveň je jasné, že Ruská federácia, na ktorej veľkú pomoc sa mnoho prostých Arménov od začiatku spoliehalo, nechávala Arménov dlho vo vzduchoprázdne. Zasiahla, zrejme však až po predchádzajúcej dohode s Ankarou, keď sa už jednotky turkickej koalície a jej prisluhovačov prebili na dohľad od Stepanakertu.
Dobre vedela prečo. Z politického hľadiska sa hrá šikovne zohratá partia kremeľskej diplomacie. Hoci sa Arméni (navyše postihnutí trvajúcou pandémiou) cítia postupom Moskvy zradení, nezostane im nič iné, ako prijať potupu ešte väčšieho prichýlenia sa k Rusku. Putinovci postupovali prefíkane.
Najskôr sprostredkovali podenkové prímerie, o ktorom sa dalo tušiť, že je len maskovaním skutočných mocenských zámerov. Maloázijčanov nechali vyventilovať si svoj panturkistický militarizmus, spojený so snami o obnove osmanskej moci, a zároveň prakticky bez strát (ak nepočítame omylom zostrelenú ruskú helikoptéru) potrestali Jerevan za predchádzajúce snahy o diverzifikáciu vlastnej geopolitickej orientácie. Trochu sa tým vlastne opakuje aj osud sýrskych Kurdov, ktorým pod tlakom protureckých jednotiek nezostalo nič iné, ako sa dostať do damaského zovretia.
V krviprelievaní určite ubudlo sýrskych extrémistických veteránov, z ktorých niektorí mali zaiste postsovietsky, najskôr kaukazský pôvod. Nič nebráni ani ďalšiemu rozvoju dlhodobo priaznivých rusko-azerbajdžanských vzťahov. Okrem toho má Ruská federácia z pozície mierotvorcu s väčšími vojenskými základňami nové perspektívy vo výbušnom prostredí. Nezabúdajme ani na pragmatickú spoluprácu Putina s Erdoganom, ktorá už v nie prvom regióne oslabuje pozíciu USA alebo celkovo Západu. Ten teraz navyše ani nemôže, ako to býva zvykom, napádať Rusov za ich agresívnu svetovú politiku. Nuž, každý po svojom. Tomu sa hovorí ísť cez mŕtvoly!