Preto sa nemožno čudovať, že sa čelní predstavitelia bývalej vlády snažia tak vehementne presviedčať, že čierne ovce sú v skutočnosti biele, to len nový bača ich nasprejoval načierno.
Robert Fico, oháňajúc sa prezumpciou neviny, vyznel groteskne. Práve on bol z tých, ktorí svojich politických oponentov označovali za podvodníkov, mafiánov či feťákov bez akéhokoľvek právneho podkladu. Prekvapujúce je i turné rozhovorov politickej mŕtvoly Roberta Kaliňáka, ktorý sa od svojej demisie vyhýbal svetlu sveta. Topiaci sa aj slamky chytá. Čo je však slamkou?
Ústredným naratívom ich obhajoby je, že obvinenia sú umelo vykonštruované na politickú objednávku novej vlády. Uveriť v takýto scenár je lákavé. Najmä ak človek sleduje, ako s mocou nakladá Igor Matovič. Čarom právneho štátu je však i to, že aj človek s autokratickými sklonmi je nútený dodržiavať základné pravidlá hry, ako napríklad princíp deľby moci.
Ak by šlo o politickú objednávku, museli by ju poslušne plniť svedkovia, policajti, prokurátor i sudca, ktorý odklepol väzobné stíhanie obvinených. Potvrdiť to však môže jedine verdikt súdu a jeho (ne)vysporiadanie sa s dôkazmi. Preto apriórna diskreditácia trestného konania viac vypovedá o záujme jej autorov ako adresátov.
Smeráci však vynášajú súdy o politickej objednávke, pričom sami nemajú dostatok dôkazov. Namiesto jasných odpovedí na konkrétne otázky kontrujú „ačohentizmom“ (odvracaním pozornosti na chyby druhých) alebo vypúšťajú dymovú clonu v podobe scestných protiotázok.
V jednom sa však Fico a Kaliňák nemýlia. Objednávka existuje. Je to však objednávka frustrovanej spoločnosti, aby sa páchanie trestnej činnosti nezametalo pod koberec. Jej ignorovaním dosiahli len to, že novým bačom sa stal človek, ktorý kričal: „Aha! Ovce sú čierne!“ najhlasnejšie.