Týmito slovami veľmi presne opísala riziká, keď sa obmedzenie možností verejnej kontroly moci a participácie na veciach verejných môžu využívať pri urýchlenom presadzovaní rôznych radikálnych zmien v sociálnom a politickom systéme. Upozornila na nezastupiteľnosť dodržiavania demokratických procedúr dosahovania zmien a na nutnosť zachovávania dôvery ako podmienok legitimity akýchkoľvek demokratických zmien.
Rýchla prestavba SAV
Nezamýšľane však upozornila aj na problém Slovenská akadémia vied (SAV). Tá sa v čase veľmi sťažených možností dôsledného uplatňovania samosprávnych mechanizmov a procedúr vyjednávania vrhla do zrýchlenej transformácie, teda prestavby seba samej.
Vláda navonok urýchlenosť zdôvodňuje záujmom SAV, akadémia to zasa dovnútra vysvetľuje tlakom vlády a podriadením sa programovému vyhláseniu vlády. V časoch všeobecnej nestability tak namiesto stabilizácie akadémie dochádza k jej zásadnej prestavbe. Pôsobí to, akoby sa iniciátori týchto procesov rozhodli využiť zemetrasenie na prestavbu už historickej vznešenej budovy. Popritom sa však netaja, že cieľom je aj zmena jej účelu. Pôvodnej stavbe chcú dať zdanlivo novú tvár, no zároveň je súčasťou rekonštrukcie stavby zmena skôr rovnostárskych vzťahov jej obyvateľov na hierarchickejšie, teda vzťahy manažérske.
No predovšetkým chcú stavbu urobiť tak, aby vytvárala zisk. Verejnosti a obyvateľom hovoria o lepšej stavbe (slovenskej vede), no projekt podriaďuje väčšinu funkcií potenciálne vytváranému zisku. Obyvateľom a verejnosti hovoria najmä o krásne a bohatej výzdobe v interiéri, no do projektu navrhujú okrem priestorov pre správcov veľa nových priestorov pre dozorcov, kontrolórov a ďalších účtovníkov. Obyvateľom a verejnosti hovoria o väčšej slobode myslenia (bádania) a väčšej nezávislosti, no v projekte ponúkajú domový poriadok obmedzujúci samosprávnosť obyvateľov centralizáciou a presunutím väčšej moci zriaďovateľovi. Pôvodným obyvateľom domu dokonca plánujú nasadiť do ich domácností zástupcov investora, ktorí budú dbať na presadzovanie jeho záujmov.
Kríza ako ospravedlnenie
Investori a architekti neváhali využiť krízové obdobie a výmenu vlády, aby pozmenili aj pravidlá regulujúce vlastnícke vzťahy a práva. Zatiaľ čo už roky propagovaný projekt obsahoval silné poistky proti rozpredávaniu stavby bez súhlasu štátu, inovovaný projekt neváha propagovať potrebu tieto poistky odstrániť. Zatiaľ čo architekti a iniciátori prestavby hovoria o oprašovaní starého, už obyvateľmi a verejnosťou schváleného, projektu, s vládou debatujú o mnohých zásadných zmenách v projekte, ktoré sú viac o záujmoch investora ako o vôli potenciálnych alebo už aj existujúcich obyvateľov domu.
Celá transformácia SAV pôsobí tak, akoby zemetrasenie bolo pri takejto prestavbe starého honosného domu výhodou. Otázkou preto je: Prečo to robia? Núkajú sa dve vysvetlenia. Buď sú to blázni a nevedia čo robia, nevnímajú aktuálne zemetrasenie, alebo si túto netradičnosť prestavby spájajú s vedeckým géniom.
Iniciátori hovoria o pokračovaní participatívneho plánovania zmeny, no najzásadnejšie rozhodovania robia narýchlo v čase krízy a reštrikcií, keď obyvatelia nemôžu plnohodnotne a kompetentne pripomienkovať alebo odmietnuť nové návrhy. V mnohých prípadoch slúži kríza ako ospravedlnenie na obchádzanie zákonných konzultácií so samosprávou obyvateľov domu.
Ako si kedysi Marián Čalfa a Václav Havel v zákulisí dohodli rozdelenie funkcií prezidenta a premiéra, tak aj architekti prestavby sa o nových mocenských vzťahoch a o podobe domového poriadku nedohadujú s obyvateľmi domu, ale zákulisne s vládou a so správcami budovy. Nie celkom demokratickým spôsobom dohadujú domový poriadok tak, aby dali správcom podiel na moci nad obyvateľmi a sami si zabezpečili možnosti s budovou obchodovať a zarábať na nej. Pomáhajú si pri tom osvedčenými heslami Ronalda Reagana a Margharet Thatcherovej, že keď zbohatnú tí hore, pozdvihnú úroveň bohatstva aj tých pod nimi.
Zemetrasenie
Už dlhodobo architekti a investori prestavby hrajú dvojakú hru, ako ju hrali od začiatku prípravy ešte pôvodného projektu. Od začiatku aktívne vstupujú do politického boja o moc. Pri predchádzajúcej vláde verejnosť presviedčali, ako im vláda bráni vybudovať nový krásny a slobodný svet slovenskej vedy a vládu zasa presviedčali, že si sami urobia projekt prestavby najlepšie, len im treba dať slobodu, lebo sú hlasom obyvateľov domu, pre ktorých a s ktorými vedia prestavbu urobiť najlepšie. Po výmene vlády obyvateľov domu presviedčajú, že všetky zásadné zmeny v novom projekte a tlak na rýchlu prestavbu sú zo strany novej vlády, no zároveň vládu a verejnosť presviedčajú, že len vďaka podpore vlády sa napĺňa odveká túžba vedcov po slobode a všetky zmeny sú dosiahnuté vzájomným porozumením si ľudu a vlády.
Zatiaľ čo pri predchádzajúcej vláde zdôrazňovali autonómosť akadémie voči ministerstvu školstva a hrdili sa samostatnou kapitolou v štátnom rozpočte a možnosťou vyjednávať s vládou a s ministerstvom financií, teraz sa iniciatívne utiekajú pod ochranné krídla ministerstva školstva a chcú sa zbaviť kontrolných pák pri nakladaní s majetkom zo strany vlády a ministerstva financií.
Celá aktuálna transformácia SAV pôsobí tak, akoby zemetrasenie bolo pri takejto prestavbe starého honosného domu výhodou. Otázkou pre pozorovateľa takéhoto experimentu môže byť: Prečo to robia? Núkajú sa dve vysvetlenia. Buď sú to blázni a nevedia čo robia, nevnímajú aktuálne zemetrasenie, alebo si túto netradičnosť prestavby spájajú s vedeckým géniom. Pozorovateľ môže len veriť, že vedci dobre vedia a majú zdôvodnené, že teraz je najlepší čas na tento najlepší projekt. Ak sa nechce poddať podceňovaniu rozumnosti vedcov, alternatívou mu je práve takáto viera, hraničiaca s vierou v zázraky. Bez takejto viery nemožno prijať vieru v magické a blahodarné účinky vlastníctva majetku a manažerizmu ako najlepšieho princípu organizácie vedy.
Pre týchto veriacich zostávajú bláznami skeptici, ktorí nedokážu veriť v zázraky. Skeptika nedokážu opustiť a mátať pochybnosti, opreté o skúsenosti slovenských univerzít. Ak v ich prípade darovanie majetku štátom pri veľkej transformácii vysokoškolského systému neviedlo k ich svetovým výskumom, ale v prvých obdobiach najmä k ich rozpredajom, prečo by práve v prípade SAV mal nastať takýto zázračný efekt? Prečo by mala práve na SAV viesť centralizácia, okliešťovanie autonómie najnižších úrovní vedeckého života a vlastníctvo budov k vystreleniu úrovne vedy medzi svetovú špičku, ak tie isté kroky spôsobili na vysokých školách často skôr opačné dôsledky? Len to, že túto vieru propagujú vedci však ako dôveryhodný argument nestačí.
Visieť na šnúrke od gatí
Pozorovateľovi skeptikovi môže napadnúť ešte tretie vysvetlenie. Dlhodobý pozorovateľ, a teda aj časť verejnosti, si nemôže nevšimnúť, ako sa iniciátori a architekti prestavby akadémie do nového šatu dušovali a zdôrazňovali poistky pred možným rozpredajom majetkov, kde malo posledné, rozhodujúce slovo ministerstvo financií. A ako títo istí architekti hlásajú ako jeden z hlavných bodov nového projektu odstránenie týchto poistiek na ochranu pôvodne štátneho majetku.
Dlhodobý pozorovateľ si takisto nemôže nevšimnúť dlhodobú angažovanosť hlavných architektov a ich spriaznených aktivistických buniek v akadémii a mimo nej v nedávnych politických kampaniach pri mobilizácii k voľbám a k zmene politickej garnitúry. Dôveryhodnosť akadémie zjavne až priveľmi visí na na šnúrke od gatí dôveryhodnosti súčasnej vládnej moci. Nezištné darovanie majetkov a uskutočnenie reforiem nakoniec pôsobí ako vzájomná výmena nie bezcenných darov. Dôveryhodnosť akadémie je vystavená možným porovnávaniam so svetom slovenských developerov, ktorých spoločenská reputácia je práve pre netransparentnosť a využívanie spoločenskej nestability na presadzovanie ekonomicky výnosných projektov veľmi nízka.