Na jednej strane všeobecne bohaté na nezvyčajné udalosti a nečakané myšlienkové premety (či skôr tweety). Na strane druhej rozdeľovalo medzinárodnú spoločnosť. Prezidentova úroveň komunikácie mobilizovala dovnútra i navonok. Aj Európsku úniu, ktorej členom dávala hlava superveľmoci neskrývane najavo to, čo sa zvyčajne otvorene nehovorí. Že nie sú priateľmi a spolupráca je čisto pragmatická.
Niekde sa však bude na Trumpa spomínať so slzou v oku. Určite v Izraeli a mnohých krajinách Perzského zálivu. Hoci sa totiž končiaca hlava USA alias „chromá kačica" prejavovala výstredne a impulzívne, napriek tomu jej nemožno uprieť čiastkové výsledky. Pozoruhodná je predovšetkým zmenená geopolitika Blízkeho východu, ktorý vstupuje do ďalšej vývojovej etapy. Do etapy nastolenej aj vehementnou, jednostrannou a pred americkými voľbami vystupňovanou podporou Izraela.
Určite v Izraeli a mnohých krajinách Perzského zálivu. Hoci sa totiž končiaca hlava USA alias „chromá kačica" prejavovala výstredne a impulzívne, napriek tomu jej nemožno uprieť čiastkové výsledky.
Stupňovaný tlak na nekompromisného izraelského nepriateľa, rozpínavú Iránsku islamskú republiku, sa prejavoval všelijako. Na diplomatickom poli ráznym zneplatnením Obamovej faktickej mierovej zmluvy s Teheránom. Na poli ekonomickom zavedením škrtiacich hospodárskych sankcií. Na poli vojnovom vražedným útokom na generála Kásima Solejmáního pri jeho oficiálnej štátnej návšteve Iraku.
Trumpova administratíva zo všetkých síl podporovala „jedinú demokraciu Blízkeho východu" zbližovaním sa s tuhými orientálnymi despociami Arabského polostrova, úspešnými diplomatickými ofenzívami, ktoré nadväzujú na niekdajšie vzájomné uznanie, s Egyptom (1979) a Jordánskom (1994), ktorých prvými obeťami sú, samozrejme, Palestínčania so svojimi štátoprávnymi požiadavkami, ale aj samotný svetový mier.
Dlhá šnúra tajných rokovaní sa najprv prejavila dohodou Netanjahuovej krajiny so Spojenými arabskými emirátmi (SAE), čo by nebolo mysliteľné bez prinajmenšom tichého súhlasu regionálneho dominanta, Saudskej Arábie. Postúpilo aj upevňovanie medzinárodnej pozície židovského štátu, ktoré nepochybne prekryje korupčné aféry izraelského premiéra či kritiku vlády v súvislosti s COVID-19. Zrejme riadeným únikom informácií sme sa dozvedeli o tajnej návšteve izraelského predsedu vlády v ropnej monarchii princa Mohammeda bin Salmána. Známeho mladosťou, bezohľadnosťou a pragmatizmom.
Za všetkým hľadaj Irán, povedalo by sa. Znovu s prehľadom víťazí stará poučka, že nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Vzostup šiitskej teokratickej republiky, ktorej vplyv sa aj vďaka predchádzajúcej tragicky hlúpej politike USA masívne rozšíril, mnohých dráždi. Rovnako ako aj narastajúce ambície Turecka, ktoré sníva staronové sny a nebojí sa viesť diskreditačnú kampaň proti Saudom.
Megalomanské ambície má i predmetný petrodolárový mocnár, ktorý metódou cukru a biča získal kľúčové postavenie v rodine a krajine. Prekáža mu vzostup konkurenčného Iránu, ktorého moc prostredníctvom Jemenčanov opakovane ohrozila saudskoarabskú ťažbu čierneho zlata. Súčasne baží po modernizácii konzervatívnej štátnosti, ktorá sa dosiaľ spolieha len na zisky z palív. Na riešenie výdatne potrebuje Izraelčanov, preslávených špičkovými vojenskými technológiami. Izraelským záujmom potom hrá do karát aj nástup ďalšieho nepriateľa Saudov, prezidenta Joea Bidena, ktorý sa netají snahou o resuscitáciu obamovských politík. Odstupom od arabských autokratov.