Treba pripomenúť starú ekonomickú pravdu – školstvo je najvýznamnejší výrobný rezort. Napriek tomu, že školy nevyrábajú autá, lieky, nepečú chlieb, nevyrábajú počítače, neoperujú pacientov, predsa je to sféra, kde sa kladie vzdelanostný základ toho, aby to raz mladí ľudia, ktorí opustia brány škôl, na vysokej úrovni dokázali. Školstvo „vyživuje“ svojimi absolventmi všetky sféry, ktoré nevyhnutne potrebujeme na život našej spoločnosti v európskom priestore. Dôležité je, aby to bolo na čo najvyššej úrovni, v najvyššej kvalite a v dlhodobom horizonte.
Deti bez výučby
Žiaľ, v tomto roku naše školy idú možno na 30-, 40-percentný výkon. Nikto o tom priamo nehovorí. A mal by, prinajmenej minister školstva, predseda vlády, zamestnávatelia, zriaďovatelia škôl, školská inšpekcia… . Úrodu tohto stavu budeme ešte zbierať dlhé roky.
Sme malá otvorená ekonomika, a o to je situácia vážnejšia. Každá vzdelanostná a vedomostná strata sa na našej životnej úrovni prejaví oveľa silnejšie ako na životnej úrovni silných štátov
Súčasná situácia v oblasti vzdelávania u nás za posledných deväť mesiacov vyvoláva vážnu otázku: nie sme dnes ohrození pandémiou (ne)vzdelanosti a nie sme vo vážnom národnom ohrození a nebezpečenstve?
Od vypuknutia pandémie v marci tohto roku zostalo podľa výsledkov výskumu Inštitútu vzdelávacej politiky ministerstva školstva zo vzdelávania vylúčených najmenej 52-tisíc žiakov! Boli to žiaci, s ktorými nekomunikoval nikto z učiteľov, lebo to nebolo technicky možné. Až 128-tisíc žiakov sa neučilo on-line, to znamená, že celý polrok komunikovali s učiteľmi len cez telefón či cez pracovné listy. Viac ako 70 percent učiteľov by potrebovalo úhradu za internet pre seba či svojich žiakov.
Ministerstvo sľúbilo tieto čísla predstaviť na konci augusta. Hodnotiaca správa analytikov bola nakoniec publikovaná 17. septembra, necelé tri týždne po začiatku školského roka. Ministerstvo, žiaľ, zdá sa, zatajuje (alebo si vôbec neuvedomuje), aký hrozivý prepad vzdelanosti súčasnej generácie študentov máme. A to ešte nespomíname odborné a špeciálne školstvo a chýbajúce nadobúdanie zručností a kompetencií v jednotlivých odboroch štúdia.
Školstvo v kríze
Školstvo je v hlbokej kríze – rozpadol sa celý systém vzdelávania, proces je v chaose – niekto sa učí, niekto nie, niekde sa učia také, inde onaké veci, stratila sa nadväznosť učiva. Kríza je v materiálnom a technickom zabezpečení – chýbajú počítače nielen učiteľom, ale aj žiakom. Chýba technická podpora – centrálny server vzdelávacích programov s úložiskom nahratých hodín atď., chýba odborná literatúra, ministerstvo zastavilo podporu vydávania pedagogickej tlače, nespolupracuje operatívne s RTVS (vyše dvoch mesiacov čakalo, kým sa spustilo televízne vzdelávanie, ktorému však chýba koncepcia), nikto nevie, kto dnes robí rozhodnutia, ktoré ohlasuje minister, ktorý nikdy neučil, nenapísal jediný odborný článok, štúdiu, nevydal knihu. Pedagogika je preňho tabula rasa, nepoznaná sféra. Školstvo je príliš vážna oblasť na to, aby bola v rukách amatéra. Je to asi tak, ako keby ste veľkú zaoceánsku loď dali do rúk pasažiera, ktorý sa ňou voľakedy dávno plavil.
Národ v nebezpečí
Minister školstva pred pár dňami na tlačovej konferencii povedal, aké zmeny chce robiť v školstve. Nechuť „písať dlhé traktáty“, ako sa vyjadril minister, evidentne vychádza z jeho teórie písania dizertačnej práce, kde stačí taktika CTRL „C“ a CTRL "V“. Súčasný minister prejavil svoje videnie školstva vo svojom poslednom pokuse predniesť 12 návrhov na školské zmeny. Nikto netuší cieľ, k čomu majú viesť, a evidentne to nevie ani on. Nikto nepočul filozofiu školstva na najbližšie obdobie, výhľad na najbližší polrok či rok… . Zmeny v systéme totiž ešte neznamenajú systémovú zmenu. Chýba predovšetkým vízia, ako dobehneme straty vo vedomostiach a zručnostiach našich žiakov a študentov. Zažívame krutú pandémiu nevzdelanosti a prepadu vzdelávania.
Ronald Reagan v čase, keď bol prezidentom USA dal vypracovať najlepším odborníkom, ktorých viedol minister školstva T. H. Bell, komplexnú analýzu stavu amerického školstva. Komisia pracovala 18 mesiacov a následne prišla s komplexnou definíciou stavu, problémov a návrhov riešení. Správa sa začína vetou: „Náš národ je v nebezpečí…“. Jedným z kľúčových apelov bola veta: „Ak by sa nepriateľské sily pokúsili nanútiť Amerike priemerné vzdelávanie, ktoré dnes existuje, mohli by sme sa na to pozerať ako na vojnový čin.“
Súčasná situácia v oblasti vzdelávania u nás za posledných deväť mesiacov vyvoláva vážnu otázku: nie sme dnes ohrození pandémiou (ne)vzdelanosti a nie sme vo vážnom národnom ohrození a nebezpečenstve?