Posledná analýza organizácie Climate Action Tracker (CAT), ktorá mapuje záväzky jednotlivých štátov vo vzťahu k Parížskej klimatickej dohode, uvádza, že ak všetky štáty dodržia, čo doteraz sľúbili, globálna teplota by do roku 2100 stúpla o 2,1 °C. To by bolo zásadné zlepšenie oproti situácii spred piatich rokov, keď sa Parížska dohoda prijímala a záväzky štátov ešte nezabezpečovali ani rast oteplenia pod 3 °C.
Najväčší vplyv na prognózovaný rast globálnej teploty malo vyhlásenie uhlíkovej neutrality Čínou, ktorá doteraz o takomto vývoji oficiálne neuvažovala. Druhým najvýznamnejším krokom je očakávaná výmena na prezidentskom poste USA a návrat krajiny k Parížskej dohode. Joe Biden ohlásil plán dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v priebehu nasledujúcich 30 rokov.
Pribúdajú úspešné klimatické žaloby, ktorých cieľom je dosiahnuť vymáhateľnosť klimatickej legislatívy. Ak súdy rozhodnú o oprávnenosti požiadaviek, vznikol by ďalší tlak na prijímanie efektívnych opatrení vedúcich k rýchlejšiemu znižovaniu emisií.
To sú dobré správy. Lenže papier znesie všetko a my sme si už akosi zvykli, že politici bývajú majstrami sveta v klamaní (alebo, povedzme, vo vyhlasovaní záväzkov, ktoré bude musieť plniť možno niekto iný v ďalekej budúcnosti). Aj spomínaná správa CAT upozorňuje, že napriek stále odvážnejším vyhláseniam politikov či celých parlamentov skutočné trendy nezodpovedajú proklamovaným výsledkom, aspoň zatiaľ. Čo chýba, to sú reálne zákony a nízkouhlíkové technológie, ktoré povedú k zrýchlenému poklesu emisií v praxi.
Napríklad taký guvernér štátu Kalifornia Gavin Newsom. V oblasti vyhlásení patrí v klimatickej politike nepochybne medzi absolútnu špičku, no ešte donedávna bez problémov schvaľoval povolenky na rozširovanie ťažby metódou frackovania, ktorá sa radí medzi ekologicky najškodlivejšie spôsoby získavania ropy a zemného plynu. Tzv. „zelená obnova“ ekonomiky, do ktorej vkladajú nádeje mnohí analytici, sa takisto nekoná, pretože iba zlomok obrovských investícií plánovaných na obnovu ekonomík sveta po pandémii mieri do nízkouhlíkových technológií. Množstvo skleníkových plynov v Číne, ktorá pandémiu COVID-19 už prakticky zvládla, sa opäť pomaly dostalo nad obdobie pred pandémiou, a možno s úspechom očakávať, že nasledovať budú ďalšie štáty.
Deklaráciu stavu klimatickej núdze Novým Zélandom sprevádza plán tamojšej vlády dosiahnuť uhlíkovú neutralitu vo verejnom sektore do roku 2025(!). Na to vláda vyčlenila v prepočte 116 miliónov eur; cieľom tohto kroku je nahradiť uhoľné kotly a stimulovať nákup hybridných a elektrických automobilov. To je však z celosvetového hľadiska iba omrvinka. Vzhľadom na dlhočizné termíny prechodu najväčších ekonomík na emisne menej náročnú podobu existuje totiž viac ako dosť dôvodov očakávať, že mnohé z často nie celkom domyslených sľubov sa nepodarí naplniť.
Čo v takom prípade? Jedno riešenie by tu možno bolo: pribúdajú úspešné klimatické žaloby, ktorých cieľom je dosiahnuť vymáhateľnosť klimatickej legislatívy. Ak súdy rozhodnú o oprávnenosti požiadaviek, vznikol by ďalší tlak na prijímanie efektívnych opatrení vedúcich k rýchlejšiemu znižovaniu emisií. Nasledovať by mohlo vynútené presmerovanie peňazí veľkých hráčov na finančných trhoch do podpory nízkouhlíkových technológií, z ktorých mnohé už existujú, len ich treba rozvíjať oveľa rýchlejšie.