Personálna a hodnotová vyprázdnenosť poslali garnitúru Smeru-SD po dvanástich rokoch vládnutia do opozície. Bolo to však možné aj vďaka tomu, že minimálne dve najsilnejšie strany vtedajšej opozície si osvojili sociálno-konzervatívnu rétoriku svojich protivníkov. Víťaz volieb – strana Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), ju navyše doplnili antikorupčnou rétorikou, ktorá sa napokon stala hlavnou témou volieb.
Vládnu koalíciu vytvorili „vlastnícke strany“ s centrálnym postavením lídra. Čiastočnou výnimkou bol subjekt Za ľudí, ktorý sa od ostatných odlišoval budovaním odborného zázemia a získavaním regionálnych aktivistov. Práve spomínaní „za-ľudia“ však už na spôsob, akým vznikli, aj doplatili. Po odchode zakladateľa strácajú vnútornú súdržnosť a azda ani ich vlastní členovia už neveria, že sa po najbližších voľbách udržia v parlamente.
Deštruktívny spôsob vládnutia
Hoci vláda Igora Matoviča sa ujala funkcie za nezávideniahodných a nepredvídateľných podmienok, nástup pandémie COVID-19 neospravedlňuje jej rozhodnutie viesť politiku ako pokračovanie predvolebnej kampane. Najmä v podmienkach nastupujúcej ekonomickej krízy je zodpovedný prístup prekonávanie predvolebných zákopov. Nová vláda však aj naďalej za svoje hlavné poslanie považuje boj proti porazenému Smeru. To definuje aj spôsob jej vládnutia, aby tak zatlačila do úzadia diskusiu o obsahu svojej politiky.
Hoci môžeme akceptovať potrebu zabrániť hromadným silvestrovským oslavám, možnosť predlžovať núdzový stav prakticky donekonečna však vytvára priestor pre zneužívanie moci, aké si nepamätáme od roku 1989.
Deštruktívna je aj komunikácia vlády prostredníctvom facebookových statusov a znevažovaním protivníkov. Je však súčasťou širšieho procesu rozkladu štandardných inštitúcií liberálnej demokracie a praxe, v ktorej akékoľvek pravidlá platia iba vtedy, keď vyhovujú vládnej koalícii. Platí to nielen v personálnej politike, ale aj pri riešení otázok súvisiacich s pandémiou, kde sa hlavným nástrojom stávajú vyhrážky a únik pred zodpovednosťou.
Rozumná vláda v podmienkach krízy hľadá cesty, ako zabezpečiť sociálny zmier. Tú súčasnú charakterizuje absencia dialógu o zásadných zmenách sociálno-ekonomického charakteru i o Pláne obnovy, ktorého implementácia môže dlhodobo rozhodovať o smerovaní Slovenska. V sociálnej a ekonomickej politike vláda realizuje priority strany Sloboda a solidarita, hoci získala iba 6,22 percenta hlasov. Koaličné prekáračky Richarda Sulíka s Igorom Matovičom iba zastierajú túto skutočnosť. SaS nemá žiadny vážnejší dôvod vládu opustiť.
Nebezpečné ústavné experimenty
Deštruktívny je aj spôsob prijatia decembrovej novely Ústavy SR. Hoci ustanovenie, ktorým Ústavný súd SR stratil právo posudzovať ústavnosť ústavných zákonov, bolo zmiernené kompromisným ustanovením o možnosti hodnotiť ich súlad s medzinárodnými zmluvnými záväzkami SR, vládne strany uplatnili prax „prílepkov“, hoci tieto praktiky kritizovali v prípade Smeru. Nová súdna mapa je síce zdôvodňovaná prísľubom rozbitia údajných (zatiaľ konkrétne nepreukázaných) klientelistických prepojení, ale zároveň sťažuje dostupnosť súdov, čo môže postihnúť práve horšie zarábajúce vrstvy.
Hoci môžeme akceptovať potrebu zabrániť hromadným silvestrovským oslavám, možnosť predlžovať núdzový stav prakticky donekonečna však vytvára priestor pre zneužívanie moci, aké si nepamätáme od roku 1989. Vzhľadom na rozklad opozície má však vláda relatívne pohodlnú pozíciu. Jej protestný potenciál preberajú najmä extrémistickí kotlebovci a ostatné strany postojom k očkovaniu ukazujú, že si dávajú diktovať svoj diskurz práve nimi. To pomáha budovať koalícii obraz vlastnej nenahraditeľnosti.
Súčasná kríza ani zďaleka nie je iba hospodárskou krízou. Odkryla stav, v ktorom sa ocitol verejný sektor po troch dekádach transformácie orientovanej najmä na uspokojovanie potrieb silnejších a bohatších. Odhalila kritické medzery v zdravotníctve i v školstve, ale aj neschopnosť elít vypracovať opatrenia pre prípad nových vĺn pandémie.
Prejavil sa hlboký deficit solidarity naprieč celou spoločnosťou, keď kríza stavia jednotlivé skupiny proti sebe, až napokon jej ekonomické dôsledky postihli aj tých, ktorí si doteraz hĺbku sociálnych konfliktov neuvedomovali – pracovníkov umenia a kultúry. Napokon, odkryla hlboké rozdelenie slovenskej spoločnosti, keď jej značná časť sa cíti natoľko politicky vylúčená, že neverí nielen v úprimnosť protipandemických opatrení, ale ani v samotnú existenciu pandémie. Kríza ukázala absenciu zodpovedného líderstva v slovenskej politike.
Najbližšie k tejto kategórii, z hľadiska uvažovania v širších horizontoch než sú aktuálne mocenské záujmy, má prezidentka Zuzana Čaputová. Tá však nemá ani kompetencie, ani vôľu, energiu a ani politické zázemie čeliť deštruktívnym praktikám súčasnej vlády.