Táto neistota vyvolávala veľa pochybností i obáv, napokon sa však ukazuje, že zmena nie je až taká dramatická. Veľká Británia nakoniec opustila úniu v plánovanom termíne a v poslednej chvíli sa podarilo dotiahnuť aj európsko-britskú obchodnú dohodu. Vďaka nej bude môcť vzájomný obchod pokračovať po 1. januári bez ciel a kvót.
Veľká Británia sa od kontinentu ekonomicky a politicky rozhodne vzdiali – asi najsymbolickejší je zatiaľ jej odchod z európskeho vzdelávacieho programu Erasmus. Pre tých, ktorí do poslednej chvíle dúfali v zvrátenie brexitu, to môže byť sklamaním. Spojené kráľovstvo tiež v najbližších rokoch nepožiada o opätovný vstup do Európskej únie.
No vzájomná dohoda, stanovujúca jasné pravidlá, je lepším základom budúceho prehlbovania spolupráce ako rozchod bez dohody a vzájomné obviňovanie sa zo zlyhania. Výsledok bude závisieť od politickej vôle a schopnosti vyhnúť sa zneužitiu problémov, ktoré nutne nastanú, na populistické získavanie politických bodov. Na oboch stranách kanálu La Manche.
Zmena klimatickej politiky
Opatrne pozitívne možno vnímať aj výsledky Európskej únie v oblasti klimatickej politiky. Koncom minulého roka prijala únia záväzok uhlíkovej neutrality do roku 2050. Problémom bola ochota viacerých krajín prijať ambicióznejšie strednodobé emisné ciele pre rok 2030. S nástupom hospodárskej krízy spôsobenej pandémiou sa začalo ozývať volanie po zmene priorít – Európa mala najprv zachraňovať ekonomiku, až potom sa starať o environmentálne problémy. Na rozdiel od väčšiny národných záchranných plánov európsky program obnovy sa snažil skĺbiť ochranu firiem a pracovných miest so zelenou transformáciou ekonomiky. Ešte dôležitejšie je, že sa európske krajiny v decembri dohodli na ambicióznejších strednodobých emisných cieľoch. Do roku 2030 má Európska únia znížiť emisie skleníkových plynov o 55 percent.
Európa bude potrebovať zásadnejšie zmeny v ekonomike i vo fungovaní spoločnosti. Stupňujúce sa negatívne následky klimatických zmien môžu posilniť ochotu k spolupráci aj národný egoizmus. Politickú podporu zelenej transformácii môže podkopať populistický klimatoskeptizmus.
Dohoda bola politickým kompromisom a nemusí stačiť na dosiahnutie parížskeho klimatického cieľa: udržať globálne otepľovanie pod hranicou dvoch stupňov Celzia a pokúsiť sa o jeho udržanie pod 1,5 stupňa. Aj v tomto prípade platí, že je dôležitá dohoda ako taká. Ambicióznejší emisný limit bude vyžadovať prijatie novej zelenej legislatívy, reformu a rozšírenie systému obchodovania s emisiami aj presmerovanie verejných investícií.
Pandémia ako príležitosť
Najbližšie roky pravdepodobne ukážu, že ani to nebude stačiť. Európa bude potrebovať zásadnejšie zmeny v ekonomike i vo fungovaní spoločnosti. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie a tým pozitívnejšie výsledky môžu nadchádzajúce roky priniesť. Stupňujúce sa negatívne následky klimatických zmien môžu posilniť ochotu k spolupráci aj národný egoizmus. Politickú podporu zelenej transformácii môže podkopať populistický klimatoskeptizmus. Ak by sa lídri na ambicióznejších klimatických cieľoch nedohodli, toto riziko by bolo ešte o niečo vyššie.
Najvýraznejší posun urobila Európska únia vo vnútornej reforme. Vďaka koronakríze sa lídri EÚ dohodli na vytvorení 750-miliardového mimoriadneho rozpočtu. Prelomili pri tom dve tabu, ktoré brzdili racionálnu diskusiu o tom, ako by mala Európa financovať spoločné potreby. Plán obnovy bude financovaný zo spoločného dlhu a ten má byť splácaný zo spoločných daní a poplatkov.
Plán obnovy bol vytvorený ako jednorazový nástroj. Oba jeho prvky však môžu byť použité aj v budúcnosti. Dlhové financovanie by dalo európskemu rozpočtu flexibilitu reagovať na budúce nečakané krízy. A vlastné zdroje únie postavené na európskych daniach sú predvídateľnejším a racionálnejším spôsobom financovania ako hádky členských krajín o tom, kto koľko do spoločného rozpočtu dáva a kto z neho benefituje.
Aj v tomto prípade vystavia konečné vysvedčenie až najbližšie roky. No bez tohtoročných výsledkov by sme nemali dôvod ani len na veľmi opatrný optimizmus.