Nie som vôbec zástancom nadužívania slova „kríza“ a nepripisujem ju módne každej drobnej politickej udalosti či konfliktu. Kríza tu totiž je v oveľa hlbšom a alarmujúcejšom zmysle ako obyčajná strata parlamentnej väčšiny. A nemám na mysli iba totálne spackaný manažment pandémie.
Vláda národnej neschopnosti
Nie, pretože trestuhodne je tu zanedbané riadenie zdravotníctva ako celku, nielen testovanie, ale aj vakcinácia (nezmyselný chaos okolo neschválených vakcín), zanedbané dodávky rôznych typov liekov a o postupoch liečby nemáme predstavu. Nevieme, prečo nám zomiera najviac pacientov na svete!
Popri tomto všetkom tu akosi poza bučky prebiehajú zásadné spoločenské zmeny. Nemyslím pozitívne procesy vyšetrovania či žiaduce zmeny v polícii, súdnictve a prokuratúre – tie sú dokonca zasa viac na očiach, ako by vlastne mali byť. Mám na mysli barbarské deformácie ústavy z dielne ministra Krajniaka, čiastočne z dielne ministerky Kolíkovej (zbavenie Ústavného súdu kompetencie posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou); chystané ústavné paškvily v podobe „daňovej brzdy“ či „zákazu spaľovania cudzieho jadrového odpadu“ atď. A v tieni a pod dáždnikom pandémie akoby sme nemali postrehnúť úsilie o degradáciu odborov a tripartity; o destabilizáciu racionálnych základov Inštitútu vzdelávacej politiky; potmehúdske a slizké útoky proti slobode ženy rozhodovať o materstve (Krajčího spoplatnenie interrupcií u žien nad 40 rokov). Vymazávanie rodovej rovnosti z oficiálnych dokumentov a dosadzovanie ľudí na základe náboženskej horlivosti (rozumej fanatizmu), a nie reálnej odbornosti. Proste útok proti civilným, občianskym základom republiky, jej klerikalizácia a katolícka fundamentalizácia. (Inak už v jasnom rozpore aj s pápežskou politikou! Ale čo tam po kúrii, keď v našom ministrovi zdravotníctva prebýva Duch Svätý a v ministrovi práce sa stelesnil duch križiackych ťažení.)
Peter Pellegrini dôstojne vyzval vládu na odstúpenie a navrhol vytvorenie vlády odborníkov. Ukázal, že nie je uväznený v kazajke opozičného krikľúňa. A navyše tým povedal, že Slováci nestoja pred dilemou buď podporiť neschopnú vládu, alebo umožniť návrat mafie.
Čo je ešte horšie, vláda nie je schopná postaviť žiaden atraktívny program reformy a obnovy Slovenska, na čo mnohomiliardový balík Európskej únie dáva jedinečnú príležitosť. Nezaznamenal som jediný ambiciózny projekt (okrem Sulíkovej vodíkovej energie), ale zaznamenali sme všetci zúfalý pokus o kramárske prerozdelenie peňazí podľa straníckych percent – inými slovami priznanie nemohúcnosti a pokus o politickú korupciu.
Mýlia sa tí, ktorí si myslia, že je to len Matovičova neschopnosť riadiť. Mohli by sme ísť od ministra k ministrovi a nenašli by sme nič, len zmätok, neznalosť, neschopnosť a nedorobky. Pripomeňme si iba tie z dielne Holého či Mičovského. Ale aby som nebol nespravodlivý, treba pozitívne spomenúť ministra Korčoka, ktorý doslovne s bravúrou a tvrdohlavosťou, na ktorú sme na Slovensku nezvyknutí, vedie našu zahraničnú politiku; a ministra Budaja, ktorý so zanietenosťou happeningového umelca premaľúva plátno našej „nezelenej“ krajiny.
A teraz morálny obraz: predseda vlády obsedantne obviňuje vlastných ministrov z podielu na smrti tisícov ľudí a zo sabotáže: čo sú všetko trestné činy a v pozícii členov vlády tie najhoršie. Ak teda premiér nekoná, je podielnikom na tejto trestnej činnosti. Pred očami všetkých vidíme, že premiér vládu ani náznakom neriadi, občas vydiera aj ministrov, aj občanov. Inak, takáto situácia sa občas vyskytne aj v iných krajinách, pravda, len v „treťom svete“ a dnes aj tam už pomerne zriedka. Práve a presne v takýchto situáciách hroziaceho kolapsu a krízy sa ujíma moci armáda, aby nastolila aspoň nejaký poriadok. (Prirodzene, ten svoj).
Zrak obrátený na prezidentku
Nepochybne takto to vníma aj prezidentka a stojí pred ťažkými rozhodnutiami. Že je to pre ňu až bolestivé, sme mohli vidieť na jej osobitnej tlačovej konferencii, na ktorej prostredníctvom vyjadrení odborníkov demonštrovala krízovú situáciu, do ktorej nás vláda priviedla. Zastala však pred vážnejším varovaním, ktoré sa žiadalo vláde vyslať. Iste, ja si plne uvedomujem, kde sú ústavné hranice a právomoci prezidentky. Apelovanie tak na vládu, ako aj na parlament ako celok je však vždy v jej právomoci: popis reálnej situácie a aj naznačenie, aké cesty z krízy by navrhovala a akceptovala, jej nemôže nikto zabrániť.
Neurobila tak prezidentka, urobil to operatívne Peter Pellegrini. Dôstojne vyzval na tlačovke vládu na odstúpenie, navrhol vytvorenie vlády odborníkov a manažérov a vložil tieto rozhodnutia do rúk prezidentky. A ponúkol jej spoluprácu. Môže si hovoriť, kto chce, čo chce, vystúpil štátnicky, ukázal, že nie je uväznený v kazajke opozičného krikľúňa: vláda odborníkov je totiž riešením, ktoré Pellegrínimu ani Hlasu-SD nijako nepomôže, ale jednoznačne pomôže Slovensku. A navyše tým povedal, že Slováci nestoja pred dilemou buď podporiť neschopnú vládu, alebo umožniť návrat mafie. Politických riešení je viac, len treba vidieť slovenské, a nie stranícke záujmy.
Napokon dobrým príkladom je Taliansko, kde múdry klaun Beppe Grillo vyhral voľby pred pár rokmi, ale do premiérskej funkcie nominoval renomovaného právnika a akademika Giuseppe Conteho. A dnes vláda odborníkov pokračuje na čele s Mariom Draghim, ktorý sa osvedčil ako skvelý krízový manažér v čase svetovej finančnej krízy a záchranca eurozóny. Doslova návod pre Slovensko, parlamentné strany a prezidentku!