Máme dva problémy. Tým prvým je extrémne oslabenie domácich služieb nielen priamym dosahom lockdownov, ale aj narušením celého ekosystému, od ktorého sektor závisí. Od sezónnej pracovnej sily, ktorá jednoducho odíde niekam inam, až po zaostávanie infraštruktúry.
Turistika dostáva ťažkú ranu. Rakúsko usilovne propaguje svoje hotely a rezorty aj počas pandémie. Ešte aj Rumunsko intenzívne stavia cesty, renovuje centrá svojich krásnych historických miest.
Naša vláda vôbec nereagovala na výzvu spustiť program „malých infraštruktúrnych zlepšení“ v podobe rekonštrukcií budov či parkov, zlepšovania chodníkov, výstavby parkovísk. To by aj podalo pomocnú ruku lokálnej pracovnej sile závislej od prekérnej zamestnanosti.
Druhý problém – ekonomika ostáva bez rozvojových impulzov. Máme katastrofálny „plán obnovy“, ku ktorému Brusel okamžite vystavil kruté pripomienky. Celý „plán“ spočíva vo vymetení truhlice reformných nápadov, často zapadnutých prachom. Tak sa ponúkli únii. Aby sme boli zelenší, nakúpime zelené technológie, aby sme boli inovatívnejší, tak urobíme nejakú „modernú kurikulárnu reformu“. O ktorej vôbec nikto nevie, čo by mala obsahovať.
Slovensko – digitálna veľmoc
Máme pritom veľa ekonomických predností. Zoberme si celkovo slušnú digitálnu gramotnosť a najmä veľmi dobrú základňu znalostí, vďaka ešte „socialistickému“ technickému školstvu. Slovensko by mohlo a malo byť do budúcnosti propagované ako malá digitálna veľmoc.
Pandémia? Pominie. Aby sme sa nepominuli aj my, treba dať úplne všetko do jasnej priemyselnej politiky pre budúce roky. Strojárstvo a ďalšie sofistikované sektory možno oživiť len tak, že vláda bude široko nápomocná pri tvorení partnerstiev s firmami inde.
Lenže aj táto sféra potrebuje podporu v podobe rozvojových impulzov. Áno, ak máte nápad na zaujímavú aplikáciu, dá sa preraziť na svetovom trhu priamo. Ale potom je tu ešte celý rad firiem, ktoré vyvíjajú databázové riešenia, zložitejšie analytické nástroje alebo smart technológie pre energetiku, dopravu či odpadové hospodárstvo, ktoré si vyžadujú aj väčšie kapitálové vstupy.
To znamená, že by tu mal byť silnejší verejný dopyt, prípadne možnosť verejných investícií. Je to tak všade na svete. Najväčším impulzom pre rozvoj IBM boli armádne zákazky, celý úspech mobilnej divízie Apple spočíva na desaťročiach vládou sponzorovaného výskumu.
Čo robíme my? Roky sa digitalizácia zosmiešňovala v prízemných politických bojoch. Áno, kopa kontraktov pre štátny sektor bola zle nastavená. Ale to treba rýchlo napraviť a ísť ďalej. Nie ničiť reputáciu domáceho IT sektora ďalším a ďalším opakovaním viet o digitálnom rozkrádaní. Môžeme byť silným hráčom, ale treba tomu dať aj primeranú politickú podporu.
Druhé Švajčiarsko? Pokojne
Alebo Rakúsko. Chce to však naozaj kvalitnú prácu s „tradičnými“ sektormi, akými je napríklad strojárstvo. A najmä normálnu pomoc rozvoju vedy.
Väčšina domáceho strojárstva dostala takmer smrteľnú ranu za prvej vlády Mikuláša Dzurindu, keď sa úplne rozkradli podniky bývalých ZŤS. Prevážil postoj všetko čo najrýchlejšie dať zahraničným investorom. A zvyšok nechať rozkradnúť. V skratke, nechať pôsobiť trh.
Tento a ďalšie sofistikované sektory možno oživiť len tak, že vláda bude široko nápomocná pri tvorení partnerstiev s firmami inde. To isté platí pri aplikovanej vede. Ona jednoducho bez obrovského úsilia na strane vlády nemá šancu stať sa hnacím motorom domáceho hospodárstva. Pomoc nemá byť v štýle intenzívneho vládneho dirigizmu, ale treba ju pre to, aby mali domáce inovatívne sektory dostatok kvalitných vstupov, informácií a komunikačnej podpory.
Podpora vstupov napríklad znamená stabilný rozvoj priemyselného či úžitkového dizajnu. Aby tí najtalentovanejší študenti hneď po škole nemuseli utekať preč. Alebo aby štát odborným školstvom pripravoval reálnu kvalitu pre spomínaný turistický, ale aj gastrosektor. V skutočnosti je to tak, že sme v tomto strašne zaostalí. Informačná podpora znamená dodávať domácim firmám neustále kvalitné, podrobné, relevantné informácie o tom, čo sa vlastne vo svete deje. Hongkong, Taiwan či Južná Kórea sa nestali ázijskými tigrami len vďaka disciplinovanej pracovnej sile, ale aj preto, že tam vlády usilovne dávali dokopy ich firmy s partnermi vo svete.
No a nakoniec, podrobná komunikačná podpora spolupráce. Za svoj život som videl veľa zmarených príležitostí domáceho priemyslu. Padnuté zbrojárske spolupráce s ázijskými krajinami, lebo sme nemali ani zopár kompetentných tímov, ktoré by vedeli s ich inžiniermi a ekonómami prebrať možnosti zapojenia ich domáceho priemyslu do niektorých subdodávok.
Prípadne, už ako minister, sľubne sa rozvíjajúcu spoluprácu so silnou západnou firmou, ktorá mala záujem presunúť časť vývojových kapacít k nám. Ale v nasledujúcom vedení ministerstva neboli na podobnú komunikáciu doslova žiadne kapacity, ani jazykové, nieto ešte technické.
Pandémia? Pominie. Aby sme sa nepominuli aj my, treba dať úplne všetko do jasnej priemyselnej politiky pre budúce roky.