Vidieť v rámci jednej koalície Annu Záborskú a Janu Bittó Cigánikovú, to je skoro ako sci-fi. Vydržala presne rok. Vzhľadom na zoskupenie a kvalitu koaličných poslancov až prekvapujúco dlho.
Kvality Igora Matoviča pritom všetci dobre poznali. Paradoxne, patrí medzi najkonzistentnejších slovenských politikov. S jeho sebadeštrukčnými sklonmi mali skúsenosti koaliční partneri ešte z čias opozície. Matovič nie je tímový hráč. Vždy hral a hrá na seba. Vedeli to. Napriek tomu sa dnes z neho usilujú urobiť symbolického biblického osla, na ktorého by naložili všetko. Vrátane svojho amaterizmu a svojich zlyhaní.
Ako sa vraví: „Aký išol, takú našol.“ To je najväčší problém dnešnej vlády. Igor Matovič mohol byť takým, akým je, aj preto, že jeho partnermi sú Veronika Remišová, Richard Sulík a Boris Kollár.
V priamom prenose sledujeme vnútorný rozklad štátu. Obraz Slovenska v zahraničí začína pripomínať 90. roky: Rozdelená spoločnosť. Utrápení ľudia stojaci často na pokraji vlastných síl a životných podmienok. Na jednej strane tí, ktorí si uvedomujú, že nie sú len divákmi, ale že to divadlo sa ich životov dotkne viac, než by chceli. Na druhej strane ľudia, ktorí si pomaly začínajú zvykať na nové časy. A zvyk je železná košeľa. Ospravedlňujú neospravedlniteľné. Tak sa to voči „našim“ predsa patrí. Sme u nich svedkami dokonalého „štokholmského syndrómu“. Príliš nebezpečná záležitosť zvykať si na neštandardné veci.
Sú pred nami dve cesty. Ľahšia a ťažšia. Ako v rozprávke. Urobiť z Igora Matoviča biblického osla môže byť pre viacerých lákavé. A výhodné. Uprednostnil by som druhú cestu. Opraviť pokazené.
Hra na „našich“ a „vašich“ pokračuje. Len strany sa vymenili. Spôsoby zostali.
Ukazuje sa, že poraziť niekoho vo voľbách a získať moc nie je to najťažšie. Zvládol to aj Igor Matovič. Vo finále mu na to stačilo klamstvo o vile exministra Počiatka vo Francúzsku, ktorá Počiatkovou vilou (pravdepodobne) nikdy nebola. Kto by to však dnes riešil?
Udržať si moc, to je skutočná výzva. Majú s ňou čo robiť skúsení politici. Tu sa ukazujú limity „obyčajných ľudí“ a ich spojencov.
Aktuálna kríza je príležitosťou urobiť z politiky znovu záležitosť politikov. Nie ľudí pozbieraných z ulice, ktorých spája asi toľko, čo Annu Záborskú a Janu Bittó Cigánikovú. Na porazenie Roberta Fica to stačilo. Na vládnutie a krízový politický manažment v dobe covidovej je to žalostne málo.
Slovensko je na pokraji síl. Dostali ho tam tí, ktorí uverili vo vlastnú dokonalosť. Uveriť bezvýhradne a neomylne „v seba“ je ten najhorší koncept ľudskej viery. Dejiny nás učia, že ešte nikdy a u nikoho sa neskončil dobre. Igor Matovič precenil svoje schopnosti. Precenili ich aj koaliční partneri. Premiérove i svoje.
Sú pred nami dve cesty. Ľahšia a ťažšia. Ako v rozprávke. Urobiť z Igora Matoviča biblického osla môže byť pre viacerých lákavé. A výhodné. Uprednostnil by som druhú cestu. Opraviť pokazené.
Pre zúčastnených by to nebolo bez hanby. Na tú nás už privykli. Zaslúžia si ju. Nemusí byť však trvalá. Nakoniec môže byť len prechodnou záležitosťou. Igorovi Matovičovi sú to svojím spôsobom dlžní. Bez neho by totiž neboli v žiadnej vláde. A po ňom dlho zrejme ani nebudú.
Aristoteles vravieval žiakom, že keď chcú urobiť niečo dôležité, nech sa predtým dobre vykúpu, najedia a vyspia. A nech potom urobia, čo chcú urobiť.
Slovensko si nemôže dovoliť „ľahšiu cestu“. Také nie sú. Potrebuje nádej. A aspoň štipku príčetnosti tých, ktorí sa môžu stať jej nositeľmi. Osudové časy potrebujú osudové rozhodnutia. Bez ohľadu na osobnú hanbu.