Prvým je demisia vlády, vymenovanie dočasnej úradníckej vlády a vypísanie predčasných volieb. Úradnícka vláda by mala zabrániť chaosu spájanému so štýlom riadenia súčasného premiéra. Predčasné voľby by mali byť istým katalyzátorom aktuálnych politických preferencií voličov a dodaním legitimity možnej novej politickej garnitúre. Tento postoj pôsobí ako rozumný aj preto, lebo súčasná vláda vzišla z volieb konaných v úplne odlišnej situácii a s inými ambíciami, keď sa spoločnosť nebránila dôsledkom globálnej pandémie, ktorej vývoj, trvanie a dôsledky sa nedali (a stále nedajú) celkom predvídať.
Druhý prúd názorov sa odvoláva na legitimitu súčasnej vládnej koalície, ktorú získala vo voľbách, a súčasťou legitimity je aj moc riadiť a viesť krajinu aj v nepredvídaných situáciách. Tento prístup vidí riešenie v rekonštrukcii vlády, teda vo výmene osôb, ktoré bránia jej funkčnosti, a v zotrvaní moci v rukách súčasnej parlamentnej väčšiny. Za zdroj a legitimitu moci považuje tento druhý prístup len zvrchovaný parlament, tvorený zvolenými zástupcami ľudí, a aktuálny problém stotožňuje s osobnými vlastnosťami niektorých politikov.
Jadro krízy
Tieto dva spôsoby však odpútavajú pozornosť od najzásadnejšieho problému súčasnej politickej krízy. Sme svedkami nielen vládnej krízy, ale najmä krízy demokratického vládnutia. Je to kríza vládnutia ako verejnej zodpovednosti politickej reprezentácie svojim voličom a rešpektovania predpokladu, že práve volič je zdrojom legitimity moci. Globálna pandémia nie je príčinou tejto krízy, len ju radikálne zviditeľnila.
Aj experti, odborníci a vedci, ktorí sa počas posledného roka stali v bezprecedentnej miere súčasťou politiky, sú v nej dlhodobo len zneužívaní skutočnými držiteľmi moci. Podobne aj niekoľko rokov presadzovaný boj proti zlu či proti korupcii alebo údajnej mafii zmenil politiku na zdanlivý zápas morálnych proti amorálnosti. Odpolitizovanie pomenovávania verejných problémov a aj zodpovednosti politikov sa stali hlavnými problémami dnešnej krízy spravovania vecí verejných. Výsledkom je totiž neviditeľnosť politickosti mnohých rozhodnutí a ich dôsledkov na rôzne skupiny ľudí. „Boj proti zlu“, teda moralizovanie namiesto politizovania, doslova vygumoval vnímanie politiky ako zápasu medzi politickými riešeniami verejných problémov.
Sme svedkami nielen vládnej krízy, ale najmä krízy demokratického vládnutia. Je to kríza vládnutia ako verejnej zodpovednosti politickej reprezentácie svojim voličom a rešpektovania predpokladu, že práve volič je zdrojom legitimity moci.
Len rok od zmeny politickej garnitúry je vidieť, ako sa v mene zástupných problémov ocitli doslovne všetky sféry verejného (a aj viaceré oblasti súkromného) života pod tlakom návrhov, ktoré neboli predmetom predvolebných programov víťazných strán, teda politického zápasu. Len za necelý rok sa proti „reformám“, teda návrhom zákonov a aj proti novoprijatým zákonom zmobilizovali asi všetky časti spoločnosti.
Najskôr samosprávy začali odmietať návrhy na centralizáciu mnohých kompetencií či rušenie niektorých úrovní samosprávy. Potom došlo k zásadným zásahom do Zákonníka práce, ktoré v rámci súčasných možností kritizovali nielen odborári. Neskôr sudcovia a ďalšie orgány spravodlivosti rázne kritizovali radikálne reformy v justícii. V súčasnosti sme svedkami veľmi dôraznej kritiky zo strany škôl, učiteľov, ale aj širšej verejnosti voči návrhom na zmenu vysokoškolského zákona či iných školských zákonov. Najnovšie je verejnosť pobúrená plánom ministerstva financií zvýšiť (alebo zaviesť novú) daň z nehnuteľností.
Asociálne reformy
Práve tento prípad najlepšie zhmotňuje postup súčasnej vlády pri zásadných reformách spoločnosti. Minister verejne informácie o návrhu na zvýšenie alebo zavedenie dane z nehnuteľnosti, odvodenej od trhovej ceny nehnuteľnosti, odprezentoval. No neponúkol žiadne konkrétne informácie a nespustil diskusiu o návrhoch a možných riešeniach. Keď sa začali šíriť informácie o predpokladanej absurdnej výške možnej dane, suverénne tieto informácie odmietol ako hoaxy a bludy. Rovnako sa postupovalo pri vysokoškolskom zákone a iných normách. Takmer vždy sa prezentuje vágna predstava reformy, pokútnym spôsobom sa šíria podrobnosti o ich obsahu, čo vláda ukončí útokmi na kritikov, že šíria paniku, bludy alebo dezinformácie.
V tomto ohľade skutočne dochádza na slová premiéra, ktorý naznačil, že sa buduje druhá republika. Za rok súčasnej vlády došlo v mene boja proti korupcii a proti zlu k úplnej zmene pri procedúrach prijímania rozhodnutí. Verejnosť, dotknuté zložky spoločnosti už nie sú partnermi pri nastoľovaní zmeny, ale sú objektom pôsobenia reformátorov, ktorí vypúšťajú mediálne balóniky v podobe radikálnych návrhov na zmeny, aby potom vyhlásili, že vláda a parlament prijímajú kompromisné riešenie a ustupujú tlaku verejnosti. Z občanov ako zdroja moci a jej legitimity sa v súčasnom štýle riadenia stávajú predmety experimentov úradníkov moci.
Politici všetkých vládnych strán presadzujú návrhy centralizujúce moc. Na pozadí zápasu osobností, ktoré sú častované rôznymi medicínskymi diagnózami a posudzované z hľadiska dojmu, aký vyvolávajú, dochádza k demontáži základných pilierov samosprávnosti a spoluzodpovednosti za veci verejné, k mocenskému presadzovaniu reforiem, ktoré neboli súčasťou politického zápasu pred voľbami.
Súčasná kríza nesúvisí s osobnostnými vlastnosťami niektorých politikov. Práve naopak, to skôr reálne sily, presadzujúce istú podobu moci, dávajú väčší priestor práve istému typu osobností, aby prekryli skutočnú povahu zmien, ktoré sa v spoločnosti dejú.