Tento výrok je z obsahového i gramatického hľadiska priznaním, že pán minister sa do Komárna prišiel stretnúť nielen s príslušníkmi maďarskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike, ale aj s občanmi Maďarska. Nie však s tými, ktorí prechodne pracujú na území SR, ale s občanmi SR, ktorí si prevzali občianstvo Maďarska po schválení maďarského zákona o štátnom občianstve v máji 2010.
Tisíce dvojitých občanov?
V tejto súvislosti si ako bývalý veľvyslanec v Maďarsku spomínam, že začiatkom januára 2011 József Berényi, súčasný poradca premiéra Igora Matoviča, ohlásil, že požiadal o maďarské občianstvo. Pri tejto príležitosti vyhlásil, že sa spolieha na to, že o slovenské občianstvo nepríde, lebo kým mu maďarské úrady občianstvo udelia, čo trvá tri-štyri mesiace, vec bude vyriešená, lebo na Slovensku začne platiť nový zákon. Ten do parlamentu predložila vláda Ivety Radičovej. Podľa neho každý občan SR mohol mať aj iné občianstvo, ak nepracuje v ozbrojených zložkách alebo neprichádza do styku s utajovanými skutočnosťami. Tento návrh zákona však neprešiel o dva hlasy, keď štyria poslanci OĽaNO, vrátane Matoviča, a poslanec Radoslav Procházka za novelu nehlasovali.
Problémom nie je slovenský zákon, ale dva zákony. Ten slovenský bol prijatý ako odpoveď na maďarský. Ktokoľvek tvrdí, že maďarský zákon je dokonalý a slovenský je zlý, tak po rozhodnutí európskeho súdu má jasnú odpoveď, že nemá pravdu.
Či pán Berényi napokon občianstvo dostal, neviem. Nie je známe ani to, koľko občanov SR maďarskej národnosti si maďarské občianstvo prevzalo, lebo maďarská strana odmietla slovenský návrh na dohodu o občianstve, ktorý o. i. obsahoval aj obojstranný záväzok informovať druhú stranu o vzniku dvojakého občianstva.
Gyimesi nevedel presne odpovedať na otázku redaktora, koľko občanov Maďarska v SR prišiel minister Szijjártó pozdraviť. Ale pripustil, že ide o tisíce ľudí. Tí si nesplnili voči SR povinnosť ohlásiť túto skutočnosť. Zákon sa im nemusí páčiť, ale rešpektovať ho treba. O. i. preto, že keď sa človek stane občanom iného štátu, nemôže sa zúčastňovať na našich parlamentných a prezidentských voľbách.
Jednoznačné rozhodnutie ESĽP
Pán poslanec informoval slovenskú verejnosť, že so šéfom maďarskej diplomacie sa rozprávali o tom, akým spôsobom dosiahnuť, aby „žiaden občan Slovenskej republiky nemohol prísť proti svojej vôli o svoje štátne občianstvo“. Preto minister zahraničných vecí Ivan Korčok oprávnene protestoval proti postupu tak poslanca Gyimesiho, ako aj svojho ministerského kolegu Szijjártóa, s ktorým má inak korektné a priateľské vzťahy. Úlohou ministra zahraničných vecí SR je však chrániť záujem svojho štátu, teda aj jeho suverénne rozhodovanie o výsostne vnútornej záležitosti, akou zákon o štátnom občianstve je.
V tomto kontexte je zaujímavý názor Kálmána Petőcza, podľa ktorého nejde o politickú, ale ľudsko-právnu otázku. Kým sa dotknem politiky, rád by som pripomenul, že Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 4. júna 2013 rozhodol o sťažnosti dvoch bývalých občanov SR, že slovenský zákon o štátnom občianstve porušuje ich ľudské práva. Súd konštatoval, že „sťažovatelia sa pre maďarské štátne občianstvo rozhodli dobrovoľne v čase, keď boli predmetné ustanovenia zákona o štátnom občianstve SR platné. Súd uviedol, že obaja boli uzrozumení s tým, že dobrovoľným nadobudnutím maďarského občianstva stratia slovenské. V uvedenom prípade preto nedošlo k svojvoľnému odobratiu štátneho občianstva SR.“
Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák 6. júna 2013 konštatoval, že toto rozhodnutie je jasnou odpoveďou na 3 roky vedenú neférovú kampaň proti SR, lebo zreteľne povedalo, že „slovenský právny predpis o štátnom občianstve je v súlade s príslušnou európskou legislatívou“. Dodal, že dúfa, že po tomto rozhodnutí všetci svojvoľní vykladači slovenských zákonov s tým prestanú.
Náš zákon bol odpoveďou
Nemám priestor popísať všetky pokusy slovenskej diplomacie presvedčiť maďarskú stranu neprijímať zákon poskytujúci štátne občianstvo všetkým maďarsky hovoriacim potomkom občanov Uhorského kráľovstva, ktorých predkovia pred koncom I. svetovej vojny žili na územiach, ktoré sú dnes súčasťou štátov susediacich s Maďarskom, ale na základe tzv. genuine link (skutočného puta). Ani popisovať koncepciu spájania maďarského národa ponad hranice vytváraním inštitucionálnych väzieb medzi Maďarskom a občanmi susedných štátov hlásiacimi sa k maďarskej národnosti, ktorej súčasťou je masívne získavanie voličov FIDESZ-u v zahraničí v záujme dosiahnutia 2/3 väčšiny v parlamente.
Podstatné je, že maďarská strana prijala zákon bez konzultácie s nami, hoci sa dotýkal aj našich občanov. Platí vyjadrenie Miroslava Lajčáka: „Problémom nie je slovenský zákon, ale dva zákony. Ten slovenský bol prijatý ako odpoveď na maďarský. Ktokoľvek tvrdí, že maďarský zákon je dokonalý a slovenský je zlý, tak po rozhodnutí európskeho súdu má jasnú odpoveď, že nemá pravdu.“
To je aj odpoveď na výkrik v jednej televíznej diskusii, že Slovensko vtedy prijalo „bláznivý zákon“. Pokladám ju za potrebnú kvôli obhajobe profesionálnej cti vtedajšej slovenskej diplomacie.