Poslanci síce podľa ústavy vykonávajú mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi, to však neznamená, že nie sú viazaní znením vlastného sľubu. Právnu silu výsledku referenda nemožno zahrnúť pod pojem „príkaz“, pretože výsledok referenda je rozhodnutím v otázke verejného záujmu, prijatým samostatnou ústavnou procedúrou, a je teda ústavným inštitútom samým osebe. Prípadné nerešpektovanie sľubu síce nie je bezprostredne sankcionované, to však neznamená, že by s ním nebola spojená ústavnoprávna zodpovednosť.
Poslanecký sľub slovenský vs český
Súčasťou znenia sľubu je nielen záväzok „dodržiavať“ ústavu a zákony, ale aj záväzok „pracovať tak“, a teda aj hlasovať tak, aby sa ústava a ostatné zákony „uvádzali do života“. Sľub podľa ústavy teda dáva mantinely pre výkon mandátu vrátane hlasovania a vylučuje uplatňovanie bezbrehej osobnej svojvôle. Rovnako sľub v rámci znenia „svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov“ vylučuje z možností poslanca nadraďovať svoj osobný záujem nad záujem celku. Záväzok „pracovať tak“, aby sa ústava a ostatné zákony „uvádzali do života“ je však niečím, čo výrazne odlišuje znenie sľubu slovenských zákonodarcov od zákonodarcov českých.
Referendum o skrátení volebného obdobia parlamentu ústavu neprelamuje. Právna sila výsledku referenda nemôže byť nižšie, ako je právna sila zákona. Aj fakt, že ústava hovorí, že referendom sa „rozhoduje“, vylučuje jeho iba akýsi konzultačný charakter.
Rozdielnosť medzi obsahom sľubu slovenského poslanca a sľubu poslanca či senátora v Českej republike má svoju nadväznosť na daný ústavný model. Slovenský model sa spolieha na jednokomorový parlament s inštitútom fakultatívneho referenda ako s ústavnou poistkou. Naopak, český dvojkomorový ústavný model sa spolieha na Senát ako na účinnú poistku demokratického zriadenia, keďže súhlas Senátu je v Česku potrebný pri prijímaní tak ústavných zákonov, ako aj pri prijímaní volebnej legislatívy.
Záväznosť referenda
Referendum o skrátení volebného obdobia parlamentu ústavu neprelamuje, pretože je potrebné rozlišovať medzi mandátom a volebným obdobím celého poslaneckého zboru ako takého a individuálnym mandátom jednotlivého poslanca. V tomto kontexte totiž nejde o skrátenie mandátu poslanca na individuálnej úrovni, ale o skrátenie mandátu celej snemovne en bloc. Podľa ústavy musí byť výsledok referenda publikovaný v Zbierke zákonov priamo Národnou radou, rovnako ako zákon. Právna sila výsledku referenda teda nemôže byť nižšia, ako je právna sila zákona. Aj fakt, že ústava hovorí, že referendom sa „rozhoduje“, vylučuje jeho iba akýsi konzultačný charakter. Ústava dokonca používa pre výsledok referenda pojem „účinnosť“ a zároveň ustanovuje, že počas obdobia prvých troch rokov po nadobudnutí tejto účinnosti výsledok referenda nie je možné meniť ani len ústavným zákonom.
Ak by sa aj zákonodarca ako inštitúcia nechcel podriadiť návrhu prijatému v referende, znamenalo by to vznik ústavnoprávnej zodpovednosti na strane zákonodarcu za vzniknutý materiálny rozpor medzi znením ním publikovaného výsledku referenda v Zbierke zákonov a znením legislatívy v nej takisto publikovanej. Zodpovednosť za tento rozpor by však vznikla na strane zákonodarcu ako ústavnej inštitúcie preto, že nijaký iný ústavný orgán tento rozpor odstrániť nemôže. Akékoľvek fakultatívne referendum iniciované napríklad občianskou petíciou svojou podstatou pojednáva o otázke verejného záujmu a nie je teda možné si predstaviť oblasť, ktorá by bola oblasťou verejného záujmu a zároveň by nemala už svoje existujúce status quo odzrkadlené v dovtedy už existujúcej legislatíve, ktorá pôsobí už v čase, keď sa referendum o danej otázke koná.
Inštitút referenda totiž v slovenskom ústavnom systéme predstavuje právo občana prevziať na seba ústavnú právomoc zúčastniť sa na vedení verejných záležitostí priamo a rozhodnúť o akejkoľvek otázke verejného záujmu okrem oblastí týkajúcich sa ľudských práv a daňových, odvodových a rozpočtových záležitostí.
Výsledok referenda nemožno ignorovať
Interpretovať právnu situáciu a hľadať relevantné odpovede je potrebné aj v medzinárodných záväzkoch v oblasti občianskych a politických práv, ktoré majú dokonca prednosť pred slovenskou vnútroštátnou legislatívou.
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach vo svojom článku 25 chráni právo občana zúčastňovať sa na vedení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Výbor OSN pre ľudské práva prijal ešte v roku 1996 k uvedenému článku 25 paktu tzv. všeobecnú pripomienku, z ktorej vyplýva, že ak je v danej krajine zavedený spôsob priamej účasti občanov na vedení verejných záležitostí, v takom prípade by sa nemali na tento spôsob výkonu účasti na vedení verejných záležitostí ukladať žiadne neprimerané obmedzenia. Prípadná ignorácia výsledku referenda zákonodarcom by takým obmedzením bola, pretože by ústavou zavedený inštitút referenda vo svojej podstate priamo popierala.
Tento text predstavuje názor jeho autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Európskej komisie