Izraelská vláda sa rozhodla násilne vysťahovať z Jeruzalema časť palestínskych obyvateľov, teda vziať im domovy, v ktorých žijú po celé generácie, aby takto získala ďalšie územie na osídľovane. Títo ľudia, pochopiteľne, protestovali. Počas protestov sa objavilo aj hádzanie kameňov na okupačných vojakov, ktorí reagovali ostrou streľbou. Na tomto mieste treba pripomenúť, že počínanie Izraela, teda anexia ďalších území na osídľovanie je vojnový zločin. Izrael ich napáchal toľko, že sa na to ľahko zabúda. Na vojenské prostriedky sa teda rozhodli Palestínčania, ktorí boli „v práve“, odpovedať tiež vojenskými prostriedkami. V tomto prípade to bola paľba na Izrael zo strany hnutia Hamas.
Izrael má, samozrejme, právo brániť sa. Dezinformácia spočíva v kontexte. Izrael sa totiž nebráni, ale útočí, okupuje a anektuje. Ten, kto sa bráni anexii, je Palestína.
Autor neschvaľuje paľbu raketami, ale ani strieľanie do demonštrantov a najmenej zo všetkého vojnové zločiny, okupáciu a apartheid. Faktom však ostáva, že to nebol Izrael, kto sa bránil, ale Palestína. Ak teda niektorí západní politici stále opakujú, že Izrael má právo sa brániť, tak klamú, presnejšie povedané šíria dezinformácie. Tieto dezinformácie sú súčasťou hybridnej vojny, ktorú Izrael vedie proti palestínskemu obyvateľstvu už niekoľko desaťročí. Konvenčná časť vojny sa deje prostredníctvom amerických stíhačiek a bômb, ktorými vraždia a terorizujú ľudí prinútených žiť v Pásme Gazy. Nekonvenčná, teda informačná, zasa prostredníctvom rôznych PR agentúr a lobingom západných politikov. Vo viacerých prípadoch sa objavili podložené podozrenia z korupcie (predaja politického vplyvu a prístupu).
Izrael sa, samozrejme, má právo brániť, právo brániť sa má úplne každý. Dezinformácia spočíva v kontexte. Izrael sa totiž nebráni, ale útočí, okupuje a anektuje. Ten, kto sa bráni anexii, je Palestína. Znova opakujem, že neschvaľujem praktiky hnutia Hamas a ani s ním nijako nesympatizujem, ak však priznáme právo brániť sa vojenskými prostriedkami Izraelu, nejestvuje dôvod ho nepriznať aj Palestíne.
V tejto situácii je však dôležitý aj aspekt adekvátnosti „obrany“. Sebaobrana totiž musí spĺňať podmienku primeranosti a nevyhnutnosti. Ak mi niekto dá facku a ja ho zastrelím, tak súd neuzná, že to bola sebaobrana, ale uzná ma vinným z vraždy. Situácia medzi Izraelom a Palestínou je veľmi podobná. Izraelská armáda je pravdepodobne najlepšie vyzbrojenou a vycvičenou armádou na svete a územie Izraela je chránené špičkovou automatickou protileteckou obranou. Akou hrozbou sú teda pre Izrael palestínski bojovníci, ktorých nazýva teroristami?
Nuž skúsme to cez čísla, tie sú voči emóciám aj politike takmer imúnne. Izrael iba počas nedávneho masívneho útoku na Palestínu zabil viac ľudí ako útoky Palestínčanov na Izrael za posledných desať rokov dokopy. Sebaobranou nie je zabíjať civilistov v takom počte, ako to dlhodobo robí Izrael na palestínskych územiach. Nejde iba o samotné čísla, ktoré, pripúšťam, možno vykladať rôzne.
Potvrdzujú to aj výskumy renomovaných ľudskoprávnych organizácií, no najsilnejším dôkazom sú tajné dokumenty, ktoré zverejnilo WikiLeaks. Z nich priamo vyplýva, že v časti útokov armády (IDF) bolo zabíjanie palestínskeho obyvateľstva nie „vedľajším produktom“, ale dôsledkom, ktorého si boli velitelia IDF vopred vedomí. Na takúto „sebaobranu“ Izrael právo nemá. Izrael sa totiž nebráni, ale útočí. Izrael nečelí teroristickej hrozbe, ale ju predstavuje. Nie je teda úlohou medzinárodného spoločenstva podporovať Izrael v tom, čo robí, ale prinútiť ho, aby s tým okamžite prestal a rešpektoval ľudské práva palestínskeho obyvateľstva. Aktuálne prímerie na tom nič nemení a situáciu nezmení. Skôr či neskôr sa boje znova rozhoria a my by sme mali byť pripravení stáť na strane obetí a brániť slabšieho.