O kríze strany, ktorá je najmä odrazom krízy systému

Príbeh strany Za ľudí je ukážkovým príkladom krízy straníckeho systému na Slovensku. Dianie okolo rozpadajúcej sa strany, ktorá sa svojou nečitateľnou politikou a rozhodnutiami stáva ďalším z množstva straníckeho planktónu, môžeme považovať za dôkaz, ako strany a stranícku demokraciu ohrozujú prehnané ambície spojené s politickou neskúsenosťou a adorovanie slamených spasiteľov.

04.06.2021 14:00
7

Každému súdnemu človeku bolo už pri kreovaní Kiskovej strany jasné, že to nedopadne dobre. Projekt +1, vystavaný okolo necharizmatického prezidenta, skôr či neskôr musel skončiť bez ľudí. A to bez ohľadu na to, ako dlho sa v ňom bude pestovať kult osobnosti „otca zakladateľa“. To, čo bolo zrejmé už na začiatku, sa potvrdilo po tom, čo si po odchode Andreja Kisku členovia strany, na jeho vlastné odporúčanie, zvolili za predsedníčku Veroniku Remišovú. A dnes sú prekvapení zo situácie, v ktorej sa ocitli.

Kiskov mýtus o spasiteľovi slovenskej demokracie

Nie je tajomstvom, že aktuálne problémy sa začali odchodom Andreja Kisku z politiky. Bol to on, kto na spájal osobnosti v strane – bez neho by dnes mnohí neboli v politike – na druhej strane to bol on, kto katastrofálnym nezvládnutím predvolebnej kampane (a svojimi rozhodnutiami pred voľbami) privodil strane neúspech. Loď menom Za ľudí nasmeroval na útesy a potápajúcu sa opustil.

Viera v spasiteľské poslanie politikov dlhodobo podkopáva demokratickú stranícku politiku a ohýba politickú kultúru na Slovensku smerom k autoritatívnemu (byzantskému) systému politiky. Tá sa premieta do vedomého oslabovania prvkov vnútrostraníckej demokracie, a to v prospech tzv. otcov zakladateľov, ktorí sľubujú „slovenské Švajčiarsko“, istoty pre „svojich ľudí“ alebo „vyčistenie Augiášovho chlieva“ vytvoreného minulými garnitúrami. Na to, aby si „noví spasitelia“, prípadne ich najbližší tím zabezpečili „doživotnosť“ funkcií (v prípade Za ľudí okrem Kisku ľudia z jeho prezidentskej kancelárie – Krpelan, Lehotský, Marcinková, Luciak) vytvárajú sieť straníckych vzťahov, ktorá je bytostne závislá od osoby predsedu strany.

Procházkovou cestou

Na začiatku Kiska o svojej strane hovoril, že „nie je to projekt jedného človeka, ale najlepší tím pre Slovensko“. Kiska a tím regrutovaných osobností verili, že úspešný prezident bude úspešným predsedom strany a po voľbách aj vlády. Cieľ bol predsa jasný. Zmeniť Slovensko! Lenže jasné bolo i to, že toto sme už neraz zažili.

Viera v spasiteľské poslanie politikov dlhodobo podkopáva demokratickú stranícku politiku a ohýba politickú kultúru na Slovensku smerom k autoritatívnemu systému politiky. Tá sa premieta do vedomého oslabovania prvkov vnútrostraníckej demokracie, a to v prospech tzv. otcov zakladateľov, ktorí sľubujú „slovenské Švajčiarsko“, istoty pre „svojich ľudí“ alebo „vyčistenie Augiášovho chlieva“ vytvoreného minulými garnitúrami.

„Ponuku na spoluprácu vítame, ale na druhej strane sme si vypočuli rozporuplné vyjadrenia. Na jednej strane hovoril o spolupráci a na druhej, že chce rozbiť naše hnutie a potiahnuť Veroniku Remišovú k sebe. Takto sa nezačína úprimná spolupráca,“ reagoval Matovič na Kiskov plán vzniku novej strany. Niekde tu sa začali zárodky budúceho konfliktu. Ten vyústil vo volebné a politické fiasko Andreja Kisku a jeho projektu. Opäť niečo, čo sme už neraz zažili.

Matovičov trójsky kôň vo vedení Za ľudí stranu rozkladá a o to od začiatku Matovičovi ide. Deje sa tak paradoxne aj za aktívnej podpory „rebelov“ a pasívnej pomoci „štátnika“ s víziou, ktorý si nielenže dal stanovami schváliť autokratické postavenie v strane a v predsedníctve, ale aj „pomazal“ za nástupkyňu politicky nezručnú a na Matoviča emočne viazanú Remišovú. A dnes sa čuduje, kam jeho projekt speje. Lenže úpadok sa začal už v momente, keď sa Kiska vydal Procházkovou cestou. Začalo sa to predstavou o úspechu „prezidentskej“ strany, ktorá bola postavená na politickom amatérovi bez charizmy. Nasledovala predvolebná mediálna katastrofa od rozhovorov pre médiá až po jeho „ples Spišiakov“. Pokračovalo to oslavou volebného fiaska na rovnakom mieste v hoteli Devín a volebným výsledkom na hranici zvoliteľnosti. Až po účasť v koalícii, v ktorej je strana iba kvôli osobným záujmom jednotlivcov a hrá marginálnu úlohu, čo vyvolalo odchod poslancov z poslaneckého klubu a straníkov zo strany.

Bez straníckej demokracie niet slušnej politiky

Strana Za ľudí je príkladom strany „na jedno použitie“. Strana mala naplniť túžbu bývalého prezidenta a jeho tímu naďalej ovplyvňovať politiku, a to ešte vo väčšej miere než z pohodlia Grasalkovičovho paláca. Preto vytvorili stanovy, ktoré mali ochrániť zakladateľa pred revoltou nespokojných.

Všetky kroky Veroniky Remišovej, ktoré kritizuje skupina okolo Márie Kolíkovej, sa dejú v medziach stanov, ktoré vytvárali či minimálne hlasovaním schválili. Takéto nedemokratické stanovy, ktoré umožňujú predsedovi strany autoritatívne ovládať dianie v politickej strane, sú symptómom, ktorý v našej straníckej politike existuje už tri desaťročia. Od Mečiara cez Fica až po Matoviča. Bez ohľadu na to, či ide o stranu, ktorú označujeme za demokratickú alebo nedemokratickú.

Strana Za ľudí je na základe svojich stanov vnútorne nedemokratická, ale toto platí pre väčšinu slovenských politických strán. Deficit demokracie vo vnútrostraníckych procesoch politických strán je zakódovaný v ich DNA a je odrazom motívov, ktoré viedli k ich vzniku. Tými sú osobné ambície a záujmy zakladateľov či investorov politických strán. Absencia demokracie v stranách je preto rozhodujúcim faktorom dlhoročnej krízy slovenského straníckeho systému.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
7 debata chyba
Viac na túto tému: #Veronika Remišová #Mária Kolíková #Andrej Kiska #Za ľudí