O dvoch sestrách a pachu krvi

Politika a Cirkev kráčajú vedľa seba už viac ako 2 000 rokov. Navzájom sa inšpirujú. V dobrom i v zlom. Sú ako sestry, ktoré potrebujú na to, aby boli, zvlášť dve veci. Vonkajšieho a vnútorného nepriateľa. Ich poznávacie znamenie. A tak sa ho držia. Ak nie je, vytvoria si ho.

07.06.2021 14:00
debata (3)

V našich podmienkach je to ešte sexuálna obsesia, podľa ktorej tie dve poznáme. Cirkev si zo šiesteho Božieho prikázania urobila „zlaté teľa“. Bohom sa pre ňu, v mnohých prípadoch, stali penis a vagína. Aj tu inšpiruje svoju „sestru“.

Nielen ona, ale aj Politika akoby sa stali odvetvím gynekológie. To freudovské ovládanie človeka cez jeho sexualitu zaberá však na čoraz menší počet ľudí. A tak sú sestry nešťastné. Smutné, že im ostatní nerozumejú. Nechápu ich.

Namiesto toho, aby sa zamysleli, ako sú na tom s pochopením reálnych potrieb a problémov druhých ony, sústreďujú sa na prvé poznávacie znamenie. Ale svet sa ich už nebojí. V jeho očiach sa stali insitnými figúrkami, ktoré prestávajú byť preň užitočné. A dôležité. Začínajú unavovať.

Sestry sa zamotali vo vlastnom svete, ktorý je už dlho zrozumiteľný len im. Absentujú vážnosť a vízia. Namiesto predkladanej infantilizácie a bulvarizácie ako pracovných metódach. Bytostne chýbajú autority. Namiesto autoritárov, ktorých je všade dosť.

Absencia dialógu a autorít

V roku 2005 Slovenské národné divadlo uviedlo Hru o svätej Dorote. Bravúrne predstavenie v réžii Juraja Nvotu. Pri každom pokuse zabiť diabla vyskočil z neho ďalší a ďalší. Až ich bolo plné javisko. Zlo sa nedá poraziť týmto spôsobom.

Alojz Lorenc za jednu z príčin konca komunizmu u nás opakovane označil v našich rozhovoroch absenciu dialógu. Je podľa neho podmienkou fungovania každého spoločenského systému a udržania moci.

„V deväťdesiatych rokoch oslovila ľudí mohutná vlna slobody a demokracie. Bohužiaľ i konanie bez zodpovednosti. Priniesla značnú mieru neúcty k autoritám. I k tým, ktoré si ľudia sami demokraticky zvolili. Neskôr zistili, že politici, ktorých volili, neriešia ich reálne potreby, že do značnej miery boli len marketingovým produktom. Umelé osobnosti. Aktuálne sa stále viac ozýva volanie po zodpovednosti. Po skutočných lídroch, s prirodzenou autoritou.“

Chýbajú. Autority pre „vlastných“ aj pre mentálnych oponentov.

Ohybný národ

Zmeny v roku 1989 sa aj vďaka Václavovi Havlovi udiali bez jednej jedinej obeti na živote. Takto v našich podmienkach nekončila ani monarchia, ani fašizmus. Havel bol posledným prezidentom Československej socialistickej republiky. Jednohlasne ho zvolili poslanci komunistického Federálneho zhromaždenia. Dodnes mu mnohí vyčítajú, že sa s komunistami nevysporiadal inak. „Lepšie.“ Definitívne. Mohol. Za cenu krvi. To isté mohli aj komunisti vo vzťahu k demokratom.

Za cenu krvi národa, ktorý je taký ohybný. Vždy bol. Ale iný nemáme. Len ten, ktorého sme súčasťou. Ktorý je súčasťou našej mentálnej výbavy. „Padouch nebo hrdina, my jsme jedna rodina.“ Výstižne to charakterizoval český fotograf Jan Saudek, keď mi povedal:

„V roku 1942 pod vedením ministra Moravca celé Václavské námestie stálo so zdvihnutou pravicou a prisahalo na führera. Na tom istom námestí stáli ľudia aj v roku 1948 a zdravili Klementa Gottwalda zaťatou päsťou. Potom tam, u Venci Havla, zvonili kľúčmi. A ja mám podozrenie, že tam boli i niektorí tí istí ľudia. Medzitým uplynulo totiž len päťdesiat rokov. A národ zatiaľ stihol zaplniť niekoľko námestí.”

Názorové getá

V roku 1989 boli schopní hovoriť spolu komunisti a demokrati. Dnes to nedokážu ani demokrati medzi sebou. „Mali sme šancu meniť režim ,nežným' spôsobom. Dialóg bol nástrojom takejto zmeny. Obe strany to tak chceli. Vďaka tomu nemusíme klásť kvety na hroby mŕtvych,” spomína po rokoch Fedor Gál.

Vo vzduchu cítiť pach krvi. Je čoraz bližšie. Na dosah nosa. Znovu žijeme v názorových getách. Znovu sa bojíme. Povedať, čo si myslíme, koho volíme, čo čítame.

Vo vzduchu cítiť pach krvi. Je čoraz bližšie. Na dosah nosa. Znovu žijeme v názorových getách. Znovu sa bojíme. Povedať, čo si myslíme, koho volíme, čo čítame. Máme nevhodných autorov. Spisovateľov. Vhodné a nevhodné názory. Politické strany majú svojich skrytých voličov. Médiá skrytých konzumentov. To všetko uprostred demokracie. Žiadny „izmus“. Demokracii nasadzujú denne demokrati osliu hlavu a robia z nej karikatúru. Čosi odpudivé. V čom sa nedá žiť. Aj vďaka tomu poniektorí začali snívať sen o potrebe silnej ruky. Obávam sa, že príde.

S pachom krvi prídu zas do obehu malí – veľkí „vodcovia“. Vzkriesia ich neisté časy, ktoré nás čakajú. Chudobné roky, ktoré vystriedajú tie tučné – doposiaľ žité. Preto potrebujeme spolu hovoriť. Ako v roku 1989 komunisti a demokrati. Aby sme tie časy zvládli. Fedor Gál to vystihol v našom rozhovore presne.

„Ľubo Feldek, skvelý básnik, spisovateľ a prekladateľ, hovorieval, že v každej slovenskej rodine bol jeden komunista a jeden antikomunista, nejaký kolaborant a nejaký emigrant… Konečne, ani on by si bez Válka, režimového ministra kultúry, možno ani neškrtol. Hranice ale existujú, a keď sú príliš ‚rozmazané‘, čosi nefunguje. Napríklad morálka, pravidlá…“

Je nutné zdvihnúť ich zo zeme a vrátiť späť, kam patria. Do našich životov. A pamätať pritom, že osudy prenasledovaných zvyknú byť neskôr osudmi prenasledovateľov. A tak stále dokola.

V každom z nás je kus Žida i nacistu – naučil ma Fedor. Dvaja bratia, ktorí ovládli naše životy. Vyčerpávajúci a sebazničujúci boj. Na jeho konci bude porazený národ.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #cirkev #Politika