Chaos spojený s narcistickou povahou premiéra Matoviča vohnal vládu do krízy, ktorú možno porovnať iba s koncom druhej vlády Vladimíra Mečiara. Nádej na prežitie koalície svitla v osobe nevýrazného obyčajného kazateľa, ktorý sa ocitol v úlohe premiéra.
Že by mohol nahradiť Matoviča, sa šepkalo už na jeseň. Jeho chvíľa nastala až s príchodom jari. „Prvoaprílová“ vláda Eduarda Hegera mala zmierniť konflikty v koalícii. Sto dní, ktoré má za sebou, naznačuje, že za istých okolností by mohla mať dlhšiu životnosť než kvety, ktoré premiér rozdal členom vlády na prvom zasadnutí. Lenže dokedy to bude? Referendum o predčasných voľbách sa odkladá, pud sebazničenia koalície silnie.
Zrodenie vlády ako alternatívy
Vytvoriť alternatívu voči alternatíve je zvyčajne ťažké. Primárnou úlohou Eduarda Hegera je prežitie vládnej koalície. Má byť alternatívou voči emóciami zmietanému Igorovi Matovičovi a tiež po všestrannom biznise poškuľujúcom Borisovi Kollárovi. Obe úlohy sú natoľko zložité, že by boli nad sily i politicky zručnejších hráčov, nieto človeka, ktorý sa stal premiérom iba vďaka sérii šťastných okolností.
Eduard Heger sa sto dní snaží byť rešpektovaným premiérom. Nechce byť len „tým druhým“, náhradníkom za neschopného predchodcu. Hranice jeho moci sú však výrazne limitované tými, ktorí si na vlastníctve moci a mocenského nástroja – straníckych firiem – postavili základy svojho biznisu.
Prvou bolo, že v roku 2016 uspel vo voľbách. Stal sa jednou z tvárí Matovičovej eseročky a po odchode „nevďačnej“ Veroniky Remišovej sa o ňom hovorilo ako o teoretickom nástupcovi. Druhým šťastím bolo, že OĽaNO+ v roku 2020 nečakane uspelo vo voľbách. Tretím, že v čase Matovičovho „odchodu za medveďmi“ ho premiér poveril viesť rokovanie vlády. Koaliční partneri okrem spokojnosti zistili, že sa to dá robiť aj inak a s iným. Tieto tri udalosti spravili z kazateľa horúceho kandidáta, ktorý zbaví koalíciu problému a bude konsenzuálnym premiérom.
Premiérsky gambit mal vyriešiť všetky doterajšie problémy. V našich pomeroch nič nezvyčajné. Porovnateľná situácia z minulosti, keď bol predseda strany (a líder najsilnejšej koaličnej strany) de facto podriadený premiérovi. Najbližšie sa natíska porovnávanie pozície Eduarda Hegera a Petra Pellegriniho. Pre pamätníkov je bližšie prirovnanie Hegera k Ivete Radičovej. Obaja sa museli vyrovnať s tým, že „problém“ sedel priamo vo vláde.
Sami proti sebe
Matovič svojimi vyjadreniami, svojou politickou prezentáciou a zasahovaním do kompetencií predsedu vlády pôsobí viac ako tieňový premiér než minister financií. Videli sme to pri jeho „premiérskych“ výjazdoch na rokovania do Moskvy a Budapešti, alebo pri prezentovaní podmienok, ktoré ukladal ministrovi zdravotníctva a od ktorých vraj závisí jeho zotrvanie vo funkcii. A tak je označenie Eduarda Hegera za hovorcu vlády – a zavše dokonca za hovorcu Igora Matoviča – viac než adekvátne.
Matovič pokračuje v boji proti koaličným partnerom, až to niekedy vyzerá, že chce návrat „mafie“. Richarda Sulíka a jeho SaS vyháňa z vládnej koalície. Svorne s Robertom Ficom hovorí o Márii Kolíkovej ako o podvodníčke. A s opozíciou kritizuje prezidentku za to, že „zmarila“ referendum, ktorého výsledkom mali byť predčasné voľby a návrat nejakého „Smeru“. Koaličné strany nepodporujú koaličných ministrov. OĽaNO+ je proti ministerke spravodlivosti, Sme rodina proti ministrovi vnútra, SaS a Za ľudí proti ministrovi financií. Vládna kríza, ktorú mal vyriešiť Eduard Heger, sa z Úradu vlády SR preniesla do parlamentu a pretavila sa do hlbokej krízy vzájomnej nedôvery. Jediný, kto to vidí inak, je obyčajný kazateľ v úlohe premiéra.
Hranice moci obyčajného kazateľa
Eduard Heger sa sto dní snaží byť rešpektovaným premiérom. Nechce byť len „tým druhým“, náhradníkom za neschopného predchodcu. Hranice jeho moci sú však výrazne limitované tými, ktorí si na vlastníctve moci a mocenského nástroja – straníckych firiem – postavili základy svojho biznisu.
Hegerovu moc limituje najmä Matovič, ktorý ešte stále „zamestnáva“ päťdesiat dva poslancov a osem členov vlády, vrátane predsedu vlády. Premiéra oslabuje emočný populizmus, ktorý Matovič s Kollárom povýšili nad záujem prežitia vládnej koalície. A v neposlednom rade strach, ktorý zväzuje ruky a jazyk predsedovi vlády a robí z neho často iba interpreta prázdnych floskúl. Heger je iný premiér. Tam, kde Matovič vždy videl iba seba (od nevestičky, dobre bude až po obetovanie sa a odpúšťanie vinníkom), si súčasný predseda vlády uvedomuje zodpovednosť, ktorú nesie za inštitút predsedu vlády a prežitie vládnej koalície.
Lenže podobne ako naši hokejisti opakovane nemávajú v rukách postup do vyraďovacej fázy majstrovstiev sveta a musia sa spoliehať na to, ako k svojim zápasom pristupujú iní, aj Heger a jeho zotrvanie v premiérskej funkcii je závislé od toho, ako budú k politickým hrám (hlasovanie s opozíciou, referendum o predčasných voľbách a pod.) pristupovať ostatní koaliční hráči.