A Klaus Schwab, predseda Svetového hospodárskeho fóra v Davose, rovno z tribúny loboval „za globálne zvýšenie daní z majetku“. Kresťanskí demokrati v Nemecku chcú (pár mesiacov pred voľbami) zrušiť dlhovú brzdu a Joe Biden investuje miliardy dolárov do infraštruktúry a do zvýšenia minimálnych miezd. Kto si ešte túto zmenu paradigmy nevšimol?
Každá veľká kríza generuje neodvratné zmeny. Keď sa pred desiatimi rokmi zrútil svetový finančný systém a banka Lehman Brothers skrachovala, zdalo sa, že sa svet posunie doľava. Pretože sa kapitalizmus voľky-nevoľky demaskoval. Nestalo sa. Na scénu čoskoro nastúpili Donald Trump, Boris Johnson, Jair Bolsonaro a Matteo Salvini. Nebola to iba drobná porucha systému. Po finančných krízach volí pravicových populistov priemerne o 30 percent vyšší počet voličov. (Podľa Inštitútu svetového hospodárstva v Kieli, kde analyzovali výsledky 800 volieb počas ostatných 140 rokov.)
Okiadzanie slobodného trhu pomaly vychádza z módy. Dravá vlna neoliberalizmu, ktorá svojho času vyniesla k moci Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovú, opadáva. Nielen na univerzitách, ale aj medzi poradcami politikov sa presadzuje nová generácia ekonómov. Tá múdre zásahy štátu do bezuzdnej ekonomiky nielen pripúšťa, ale ich aj odporúča.
Prírodné katastrofy zvyknú vypustiť z fľaše všelijakých džinov, nielen finančné krízy. Po epidémiách moru sa narýchlo schvaľovali prvé sociálne zákony, pretože najviac obetí bolo medzi robotníkmi. Po epidémii cholery v 19. storočí začali európske mestá budovať kanalizáciu, zabezpečovať zdroje pitnej vody, investovať aj do hygieny pre bedárov. Sociálne opatrenia zo štátnej kasy medzi prvými financovali Benjamin d'Israeli a Otto von Bismarck. Anglický premiér a nemecký kancelár, ktorí pochopili, že narastajúcu núdzu zručne využívajú populisti. Zľava i sprava.
V Nemecku po druhej svetovej vojne sa na obnove spolu so štátom podieľali aj najväčšie, nedávno ešte hnedé koncerny. Vo Veľkej Británii vznikol po vojne štátny zdravotnícky systém. Údajne prvý v dejinách ľudstva(!). Zo spoločne prežitého nebezpečenstva vyklíčila krehká, dočasná solidarita.
Viac štátu, menej trhu?
Okiadzanie slobodného trhu pomaly vychádza z módy. Dravá vlna neoliberalizmu, ktorá svojho času vyniesla k moci Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovú, opadáva. Nielen na univerzitách, ale aj medzi poradcami politikov sa presadzuje nová generácia ekonómov. Tá múdre zásahy štátu do bezuzdnej ekonomiky nielen pripúšťa, ale ich aj odporúča. Ba čo viac: aj najvyššie orgány trhového liberalizmu, či už Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), alebo Medzinárodný menový fond (MMF), zverejňujú texty na nerozoznanie od úvah mladých socialistov. MMF nedávno priznal „narastajúcu nerovnosť“ a boj proti zmene klímy vyhlásil za svoj „hlavný cieľ“. Z voľakedajších bášt neoliberálov sa dozvedáme „novinku“, že stav globálnej ekonomiky legitimuje aj vyššiu zadlženosť štátov. Ešte sme nezabudli, že práve MMF nariadil v 70. a 80. rokoch minulého storočia Afričanom politiku „priťahovania opaskov“. S fatálnymi sociálnymi dopadmi. Na tento „recept“ doplatili v 90. rokoch aj krajiny východnej Európy, Rusko i niektoré krajiny juhovýchodnej Ázie.
Počas ostatných rokov sme svedkami zlyhávania dlhových bŕzd. Trumpovi bolo jedno, či peniaze na svoje projekty má z predaja štátnych dlhopisov, alebo rovno z tlačiarne. Počas jeho éry sa severoamerický dlh zvýšil na 130 percent ročného HDP. Aj preto, lebo radikálne znížil dane. (Dlh Slovenska: 60,5 % HDP.) Trump, tento samozvaný "King of Debt“ (Kráľ dlhu) však pre svojich voličov (z nižších príjmových kategórií) spustil aj niektoré ľavicové reformy. Niektoré z nich uplatní aj Joe Biden, pretože „chce pomáhať všetkým, nielen bohatým“.
Zdá sa, že za veľkou mlákou sa doba „kultúrnych konfliktov“, doba čoraz zúrivejších „prestreliek“ medzi znepriatelenými bunkrami (asi) končí. Naši neoliberáli to zatiaľ nepostrehli: Chcete bývať v štátnych bytoch? Odsťahujte sa do Rakúska!
Kedy pochopíme, že fungujúce, hoci štátom subvencované zdravotníctvo predstavuje ekonomickú výhodu? Že je nad sily trhu čeliť všetkým rizikám okolo obchodu so zdravím? Kedy začneme diskutovať o škodách, ktoré zdravotníctvu spôsobila tak dlho okiadzaná Zajacova reforma? Stane sa zdravie v réžii Penty luxusným tovarom?
Nielen v Amerike, aj u nás rastú ceny bytov a nájomného, starne infraštruktúra, zhoršuje sa zdravotná starostlivosť i kvalita vzdelávania. Preto sa aj u nás, nesmelo (podľa Bidenovho vzoru), začína uplatňovať politika nového prerozdeľovania. Aj u nás chce štát investovať viac do zanedbanej infraštruktúry, do ochrany prírody. Pretože (opäť Biden) „ochrana klímy je dôležitým nástrojom spravodlivého prerozdeľovania, pretože ekologická premena prinesie nové džoby“. (Richard Sulík však považuje ochranárov za „nepriateľov štátu“.) Práve takto (podľa amerických demokratov) by mala politika „vyšších miezd“ vyzerať. Republikáni, akože ináč, veštia katastrofu.
Občianska spoločnosť sa prebúdza
V bohatom Nemecku požaduje zdanenie vyšších miezd 78 percent opýtaných. (U nás Richard Sulík bojuje za „daňový strop“). Čudujte sa: 70 percent voličov nemeckej liberálnej strany (FDP) považuje za správne, že sa štát počas krízy zadlžuje. Smer a Hlas, svorne s SAS, narastajúce zadlžovanie (bez ohľadu na výdavky s covidom) hlučne odsudzujú. Až 71 percent Nemcov požaduje, aby sa zmrazilo aj nájomné. Ktorá z koaličných strán to ako prvá navrhne?
V našich končinách sa ľavičiari i pravičiari zaliečajú tým istým voličom. Všetci (každý po svojom) chcú pomáhať najmä tým najslabším: stredo-pravicová koalícia i opozičné strany. Ale aj malým a stredným podnikateľom. Bude nám, čajsi, ako nebolo. Postrehneme, ako nám odspodu vyhníva kultúra, šport i bunky občianskej spoločnosti.
V celej Európe sa protirečenia vyostrujú. Verejnosť sa pýta: Je z hľadiska slobodného trhu spravodlivé, že štát počas pandémie chráni patenty podnikateľov? Je spravodlivé, že chudobní ľudia skôr umierajú? Prečo sa podnikateľom vyplácajú dividendy, kým zamestnanci sa musia vyrovnať s „kurcarbajtom“? Veľa otázok, málo odpovedí.
Aj pred štyridsiatimi rokmi sa na Západe protirečenia neúnosne vyostrili. Lebo nezamestnanosť sa zvyšovala a inflácia narastala. Pretože sa ukázalo, že ani keynesiánska politika nemá recept na všetko. Liberalizácia trhu bola jednou z možných odpovedí na slabiny povojnovej politiky. Dnešný štát, konštatujú aj ministri financií EÚ, už nie je vykŕmený, práve naopak: topí sa v dlhoch, požičiava si, kde môže. Peniaze na pomoc postihnutým covidom sa uvoľňujú (nielen u nás, ale aj v Nemecku) s trojmesačným i dlhším sklzom. Pretože si ani tamojší úradníci nevedia poradiť s množstvom žiadostí. Pretože trh ako nástroj koordinácie celkom zlyháva. Vzduch je zadarmo, preto jednotlivci (zatiaľ beztrestne) môžu do ovzdušia pumpovať emisie, hoci tak škodia všetkým.
Po nežnej sa (vraj) na Slovensku postavila iba jedna nemocnica. Hegerova vláda ich chce postaviť päť. Covid obnažil nielen obetavosť našich zdravotníkov, ale aj biedu nášho zdravotníctva. Tých päť nemocníc počas troch rokov postavíme alebo len rozostaviame? Vrátime najvýnosnejšie segmenty zdravotníctva opäť štátu, ktorý spravuje len tie oddelenia, na ktoré sa dopláca? Napriek momentálnej nedotknuteľnosti súkromného majetku?
Kedy pochopíme, že fungujúce, hoci štátom subvencované zdravotníctvo predstavuje ekonomickú výhodu? Že je nad sily trhu čeliť všetkým rizikám okolo obchodu so zdravím? Kedy začneme diskutovať o škodách, ktoré zdravotníctvu spôsobila tak dlho okiadzaná Zajacova reforma? Stane sa zdravie v réžii Penty luxusným tovarom?
Leoplodina, združenie špičkových amerických lekárov, nedávno ohromila neoliberálov touto požiadavkou: Je už načase, aby sme skoncovali so zdravotným systémom orientovaným na zisk! Nečudo: veď návšteva lekára bežného Američana ruinuje. Napriek významnej podpore zo strany štátu.
V Rusku covid, no najmä jeho zľahčovanie, spôsobil škody vo výške 39,5 % HDP. (Bezmála polovica išla na resuscitáciu zdravotníctva.) V Nemecku „škody covidu“ vyčíslili na 3,5 milióna eur. Na Zemi počas pandémie vraj najmenej dve miliardy ľudí schudobneli, zbankrotovali, vyšli na psí tridsiatok. Aj preto, lebo sa im pre nedostatok peňazí v štátnej kase nedostalo pomoci. Z kolotoča pochybností sa vynára otázka: Kam sa tento kapitalizmus uberá? Naspäť sa (vraj) vrátiť nemôže. Prešľapovanie na mieste generuje nestabilitu. Hádam do budúcnosti, ale ktorým smerom…?
Uzná kapitál štát za rovnocenného partnera?
Asi bude musieť. V západnej Európe už pred pandémiou začali tisíce samospráv organizovať zásobovanie vodou i energiou vo vlastnej réžii. A samosprávy vykupujú z rúk súkromníkov nielen byty, ale aj komunálne nemocnice. Pod heslom: Prednosť majú potreby verejnosti, nie maximálne zisky.
Neoliberáli akoby nechápali, že súkromná iniciatíva a štátne intervencie, sociálna spravodlivosť a ekonomický efekt sa navzájom nevylučujú. Práve naopak, dopĺňajú sa. Všetky významnejšie objavy na poli IT financovala armáda. Takmer všetky vakcíny vyvinuli štátom podporované laboratóriá. Mariana Mazzucato (v SME o nej písali pred 7 rokmi) zdôrazňuje: „Podnikateľský štát, ktorý investuje, koordinuje a prepája potenciál súkromných podnikateľov so záujmami spoločnosti“.
Podpora výskumu, vývoja a vzdelávania, pružné využívanie daní, aj tých zelených, zákazy, sankcie, ale aj podpora pre nositeľov inovácií zo štátnych peňazí. Tadiaľ vedia cesta… Spolupráca štátu a súkromných firiem urýchľuje aj rozvoj kozmonautiky. Ľudia sa (vďaka spolupráci NASA so súkromnými firmami) vrátia na Mesiac ešte v tomto desaťročí. Plodnú spoluprácu štátu s kapitálom si však nevynúti kozmonautika, ale najmä dôsledky klimatickej zmeny a prípravy na najbližšiu pandémiu.