No tu musím dejiny poopraviť. Hoci sa to aj v učebniciach tak uvádza, a aj oni sami napríklad v roku 1999 bilancovali 40 rokov svojho pôsobenia, zrod dvojice L+S je staršieho dáta, viem to o to lepšie, že som bol jeho svedkom. Zúčastnil som sa v roku 1955 na Hviezdoslavovom Kubíne – už ako vysokoškolák, aj taká kategória tam bola – a našiel som si tam aj o čosi mladších kamarátov spomedzi súťažiacich stredoškolákov.
Milan tam vtedy súťažil v prednese poézie, Julo v prednese prózy. A v čase, keď sme tam aj trochu vystrájali po nociach, začali títo dvaja mládenci zabávať nás ostatných absurdnými dialógmi. Mysleli sme spočiatku, že to majú už z Bratislavy nacvičené, a užasli sme, keď sme zistili, že to improvizujú, veď v Bratislave chodí každý z nich na inú jedenásťročku, a len teraz, v Kubíne, sa zoznámili. (Hoci kedysi, ako malí chlapci sa už stretli, a dokonca už spolu aj účinkovali v súbore Slniečko, v hre Dvanásť mesiačikov, ale dávno už na to zabudli, toto si aj oni pripomenuli až oveľa neskôr.) Ich stretnutie v Kubíne teda zrežíroval asi Osud!
Čo inak značí, že tá tvorivá sloboda, ktorej symbolmi obaja členovia L+S boli už od svojho nástupu, nebola zadarmo, bolo treba si ju zas a znova každodenne vybojovávať.
Keď videli, aký úspech mali ich improvizácie u nás, ich poslucháčov, pokračovali v nich vraj (a spolucestujúcich zabávali) aj počas celej spiatočnej cesty vlakom, v oravskej lokálke a potom aj v rýchliku, na ktorý prestúpili v Kraľovanoch, a na bratislavský perón už vystúpili ako práve zrodená dvojica L+S.
Nech už však meriame ich tvorivý život počnúc tým či oným rokom, jedno sa nemení: celý život potom, počas celého svojho tvorivého pôsobenia, sa venovali tomu absurdnému humoru, ktorému prišli na stopu v roku 1955 pri nočnej zábave účastníkov Hviezdoslavovho Kubína. Ten ich absurdný humor na prvý pohľad vyzeral ako čosi výlučné, ako istý druh umenia pre umenie.
No keď sa raz, ešte za hlbokej totality, opýtal Milana Lasicu ktorýsi novinár, v akom vzťahu je ich tvorba k Ionescovi a ďalším predstaviteľom absurdného divadla na Západe, odpovedal Milan, že je tu významná odlišnosť. Kým na Západe musia dramatici absurdný humor vytvárať, jemu a Julovi stačí všímať si absurditu, v ktorej žijú v socialistickom Československu, a iba ju zaznamenávať.
Čo inak značí, že tá tvorivá sloboda, ktorej symbolmi obaja členovia L+S boli už od svojho nástupu, nebola zadarmo, bolo treba si ju zas a znova každodenne vybojovávať.
A hoci nás Julo opustil už v roku 2002 a o devätnásť rokov neskôr sa dnes lúčime aj s Milanom, obaja ostanú živými symbolmi tvorivej slobody aj naďalej, a dobre, že ostanú, veď aj hrozba recidív neslobody ostáva ustavične živá.