Svet podľa Michaela Sandela: Dialóg je (aj) umením počúvať

Umenie položiť včas, na vhodnom mieste správnu otázku. Aj takto by sa dala definovať úloha filozofov v spoločnosti. Práve dnes, hoci znepokojení, ľudia očakávajú skôr jednoduché odpovede. Na otázky, ktoré si, utopení v informačnej čalamáde, sami kladú. Pritom otázky, ktoré nám kladú filozofi, ani príliš nevnímajú.

26.07.2021 14:00

V tomto volaní po jednoduchých odpovediach sa zrkadlí (neraz) túžba po iných otázkach. Tvrdí Michael Sandel, filozof z Harvard University. Jeho prednášky, hoci o spravodlivosti, sledujú po celom svete milióny divákov.

Klásť otázky a sporiť sa, či tie otázky sú naozaj správne… I to je úloha filozofov. Popri umení otvorene ich položiť spoločnosti. Práve to podľa Sandela filozofov s politikmi spája. Najmä vtedy, keď sa (čoraz vzácnejšie) spoločne sporia, aké otázky si ľudia pod povrchom každodennosti kladú. V optimálnom prípade býva plodom takého sporu aká-taká diagnóza súčasnosti či aspoň náznak riešenia aktuálnych problémov.

Sandelovým vzorom je Sokrates. Filozof, ktorý sa preslávil umením počúvať. Počúval rozhovory ľudí na uliciach starovekých Atén či v neďalekom prístave Pireus. O tom, čo počul, premýšľal, aby mohol pri vhodnej príležitosti ľuďom (tým z ulice, i tým, čo im vládli) položiť svoje otázky.

Ako zabrániť, aby „hluchí“ krikľúni neovládli priestor? Postaviť sa im zoči-voči! V každej inštitúcii fungujúcej demokracie: v parlamentoch, v médiách, na univerzitách a v školách. U nás doma, so susedmi i u susedov. Posilnení umením počúvať…!!! S pocitom zodpovednosti: za vlastnú rodinu, za susedov, za priateľov. Za všetkých obyvateľov tejto planéty. S vedomím, že v arénach dialógu si jednotlivé zodpovednosti môžu plodne konkurovať.

Filozofom sa najviac darí v nepokojných dobách. Keď sa narastajúce problémy začínajú riešiť na uliciach. Navonok sériou rozsiahlych nepokojov, živelných i organizovaných demonštrácií. Alebo na barikádach studenej či horúcej občianskej vojny. V ostatných rokoch a mesiacoch sme svedkami čoraz väčších nepokojov. V Európe i na ostatných kontinentoch. Filozofi sa však na tribúnach objavujú iba výnimočne.

Sklamanie z demokracie?

Nepokoje (nielen tie populistické) prepukajú tam, kde politici na čoraz nástojčivejšie otázky zdola dlho nereagujú. Keď sa pocit bezmocnosti kritického počtu občanov premení na masovú vzburu. Vtedy sa na transparentoch nad hlavami davu nespokojencov objavia (okrem ultimatívnych požiadaviek) aj otázky, ktoré si politici nekládli.

Aké otázky nám spolu s protestujúcimi kladie Sandel? (Najmä v knihe Čo sa za peniaze nedá kúpiť.) Aké povinnosti má voči občanom politická spoločnosť? Čo je podstatou našej ľudskosti a čo ju ohrozuje? Dlhujeme si navzájom, ako občania spoločnej krajiny viac, ako dlhujeme utečencom z krajín, ktoré sme rozvrátili? (Vojnami, neokolonializmom či ignorovaním vlastného podielu na zhoršovaní globálnej klímy.)

Sandel vie, že ľudia chcú počuť jednoduché odpovede. Aj na tie najzložitejšie otázky. Preto ľahko sadnú na lep populistom, ktorí „z voleja“, niekoľkými heslami, riešia zlyhania neoliberálnej politiky. Nielen ľaví liberáli, aj socialisti sa už dávnejšie pripojili k okiadzačom globalizácie orientovanej na trh. Nevšimli si, ako rýchlo sa aj v najbohatších krajinách zvyšuje nerovnosť.

Narastajúcu nerovnosť považuje väčšina ľudstva za škandál. Generátorom rozhorčenia však podľa Sandela nie je závisť voči bohatým (ako sugerujú podaktorí sociológovia pravice), ale pocit do neba volajúcej nespravodlivosti. Všetko, na čom stojí naša existencia, sa otriasa. Sandel: Liberalizmus sa diskreditoval, pretože všetky morálne hodnoty podriadil trhu. Kolotoč trhu vytesnil milióny zo stredu na okraj spoločnosti. Demokracia sa vzdáva svojich hodnôt spojených s víziou všeobecného blaha. Stala sa nástrojom v službách súkromných záujmov. To všetko je vodou na hrkotajúce mlyny populistov.

Pocity nemohúcnosti, krivdy a rozhorčenia umocňujú odôvodnené i naočkované obavy. Nielen z migrantov. Aj z vyčíňania meniacej sa klímy. Zo straty zamestnania. (Aj v dôsledku možnej straty zamestnania. Obavy z tekutej (anonymnej i označkovanej) nenávisti na sieťach, ktorá infikuje myslenie miliónov. Ba čo viac: samotná demokracia sa po morálnom striptíze ocitla v akútnom nebezpečenstve.

Filozofi v aréne verejnosti

Filozofi iba zriedkakedy dokázali poskytnúť ľuďom útechu a pomoc. Aj preto, že zväčša upozorňovali na poruchy spoločnosti v značnom predstihu. (Keď ich ostatní ešte nevnímali.) Preto sa vďaky málokedy dočkali: establišment ich kritiku spravidla utajil alebo spochybnil. A ľud sa na filozofov ako spojencov príliš nespoliehal. Filozofov do verejnej arény prizývali zriedka.

Sandel: Vtedy, keď ich otázky a argumenty dokázali naplniť morálne vákuum istou nádejou. V takých chvíľach sa demokracia zakaždým pozviechala. Pretože spoločenský dialóg, všetky tie spory, debaty, škriepky a hádky vo verejnom priestore demokraciu skoro vždy posilnili. A zabránili, aby do morálneho vákua vstúpili deštruktívni populisti.

Dialógy dnes často prebiehajú v názorových bunkroch. Medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom utvrdzujú, že majú rovnaký pohľad na svet. Otvorené výmeny odlišných názorov za účasti elít i zástupcov verejnosti nie sú v záujme mediokratov. Pritom: verejný záujem nie je iba súčtom záujmov jednotlivcov, ktorí sa iba tvária, že diskutujú. Bez schopnosti vnímať aj iné názory. A neochotní aspoň o nich popremýšľať.

Sandel: Produktívny dialóg si vyžaduje aj pozornosť. Schopnosť načúvať, vnímať a hodnotiť argumenty inak mysliacich. Najmä v dobe, keď elity dokážu pozornosť verejnosti cieľavedome i živelne rozptyľovať, odvádzať ju od podstaty problémov. Podľa mňa musíme vytvoriť čo najviac priestorov, v ktorých môžeme nerušene diskutovať. Posluchárne, agory, arény, štúdiá… Príležitosti, ktoré by nám umožnili rozvíjať najrozličnejšie formy sporov. Iba v ohniskách multipolárnej pozornosti sa ľudia odhodlajú vystúpiť zo svojich bublín.

Učme sa umeniu načúvať

Ako zabrániť, aby „hluchí“ krikľúni neovládli priestor? Postaviť sa im zoči-voči! V každej inštitúcii fungujúcej demokracie: v parlamentoch, v médiách, na univerzitách a v školách. U nás doma, so susedmi i u susedov. Posilnení umením počúvať…!!! S pocitom zodpovednosti: za vlastnú rodinu, za susedov, za priateľov. Za všetkých obyvateľov tejto planéty. S vedomím, že v arénach dialógu si jednotlivé zodpovednosti môžu plodne konkurovať.

Sandel: Dbajme, aby sme počas sporov nezraňovali dôstojnosť našich partnerov. Človek so zranenou dôstojnosťou nie je produktívnym partnerom. Pretože je buď skľúčený, deprimovaný, zastrašený, alebo rozzúrený. Spolu s Kantom tvrdím, že ľudskosť bez dôstojnosti nejestvuje. Ak svojich partnerov v diskusii vnímame iba ako predmety, objekty a inštrumenty našich predstáv a zámerov, zraňujeme ich dôstojnosť.

Aj preto sa v každej druhej krajine Európy sformovali početné skupiny „wutburgerov“, rozzúrených občanov. V ostatných rokoch sa Sandel svojich poslucháčov pýta, čo si myslia o vplyve umelej inteligencie na ľudskosť. Zmení našu ľudskú samozrejmosť? Pretože my ľudia sme bytosťami, ktoré môžu slobodne myslieť, konať a plánovať. Nestratíme túto slobodu? Zachováme si toľko slobody, aby sme mohli uskutočňovať nové veci? Sandel vraví: Táto otázka je otvorená.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #neoliberálna ideológia #migračná kríza #kríza demokracie #Ekonomika nerovností