Slovensko má v porovnaní s priemerom Európskej únie dlhodobo vysokú mieru preľudnenosti obydlí a dve tretiny mladých ľudí do 34 rokov žijú v domácnosti s rodičmi. Pre štvrtinu ľudí s nižšími príjmami či pätinu samoživiteliek a samoživiteľov predstavujú náklady na bývanie neúmerne veľkú záťaž.
Podľa odhadov žijú tisíce ľudí bez domova a o nezáujme o ich situáciu svedčí aj to, že sa dlhé roky žiadna verejná inštitúcia ani len nepokúšala zistiť, aký je ich presný počet. A keďže prvé náznaky diskusií a pokusov o koncepčný rozvoj sociálneho bývania alebo ukončovanie bezdomovectva sa začali objavovať až v posledných rokoch, cesta k vlastnému bývaniu si stále vyžaduje ochotu zadlžiť sa na podstatnú časť života alebo platiť vysoké komerčné nájmy. Koniec koncov v „liberálnom“ kapitalizme karpatského typu sú podobne úzkostlivo napĺňané aj ďalšie ľudskoprávne záväzky.
Priority bývania
Ak má mať verejná správa vôbec nejakú legitimitu, investície do sociálneho bývania by mali patriť medzi jej priority. Bezpochyby by pomohli mnohým ľuďom ku kvalitnejšiemu bývaniu. Na Slovensku sa však relatívne zriedkavo diskutuje o riešeniach, ktoré prináša kolektívna akcia zdola. Trh sa napĺňaním ľudských práv pre všetkých nezaoberá, verejný sektor len občas.
História nám napovedá, že najúčinnejším nástrojom pri ich získavaní a udržiavaní býva práve prax a tlak sociálnych hnutí. Po príklady netreba chodiť ďaleko ani pri práve na bývanie. V 90. rokoch minulého storočia vznikol v Nemecku Mietshäuser Syndikat (Syndikát bytových domov), ktorého cieľom je podporiť „skupovanie“ nehnuteľností z trhu. Jeho aktivity vychádzajú z presvedčenia, že bývanie nemá byť predmetom špekulácií alebo zdrojom ziskov. Syndikát je sieť, ktorú tvorí viac ako 160 autonómnych a demokraticky spravovaných domov a ich počet stále rastie. Pri jeho začiatkoch stáli stavebné družstvá hľadajúce odpoveď na viacero problémov.
V prvom rade na otázku, ako rozšíriť počty solidárnych bytových „projektov“ a pomôcť ľuďom, aby si zabezpečili bývanie, aj keď nemajú dosť zdrojov. Spojili sa a vytvorili solidárny fond financovaný z príspevkov starších projektov, ktoré už všetky svoje počiatočné dlhy splatili. Syndikát z neho prispieva novým projektom na nákup nehnuteľností alebo poskytuje úvery na preklenutie krátkodobých výpadkov príjmov obyvateľov starších projektov.
Tento solidárny transfer sa neobmedzuje len na financie. Podpora spočíva aj v odovzdávaní skúseností s financovaním a so spravovaním demokratického bývania medzi jednotlivými bytovými domami. Sieť pre členské projekty zabezpečuje aj takzvané priame úvery od ľudí alebo skupín sympatizujúcich s jej cieľmi.
Ak má mať verejná správa vôbec nejakú legitimitu, investície do sociálneho bývania by mali patriť medzi jej priority. Bezpochyby by pomohli mnohým ľuďom ku kvalitnejšiemu bývaniu. Na Slovensku sa však relatívne zriedkavo diskutuje o riešeniach, ktoré prináša kolektívna akcia zdola. Trh sa napĺňaním ľudských práv pre všetkých nezaoberá, verejný sektor len občas.
Priame investície umožňujú obom stranám, aby sa vyhli sprostredkovateľským inštitúciám a ich podmienkam či poplatkom. Investori sa nevyhnú riziku, ktoré so sebou táto forma podpory prináša, no na druhej strane presne vedia, ako boli ich peniaze využité.
Dopyt po solidárnej politike
Syndikát plní aj ďalšiu dôležitú úlohu. Iniciatívy solidárnej ekonomiky sa môžu stať terčom špekulácií a podvodov. Jednotlivé bytové projekty sú autonómne a o ich prevádzke a osude demokraticky rozhodujú ich užívatelia. Výnimku tvorí rozhodovanie o ich privatizácii alebo predaji. Sieť v tomto prípade zastáva pozíciu kontrolnej organizácie, ktorá má vo všetkých projektoch podiel a rozhodovacie právomoci, aby zabránila zneužitiu solidárnych aktivít a solidárneho financovania na osobné obohacovanie. Nehnuteľnosti je v zásade možné predať len v prípade, ak by sa na tom zhodli všetky členské projekty v syndikáte.
Vzniká tak reálna alternatíva k praxi, podľa ktorej bývanie nie je ľudské právo, ale len prostriedok na ukladanie, zhodnocovanie a hromadenie kapitálu. S každým novým projektom je ďalšia nehnuteľnosť vyňatá z trhu a stáva sa občinou alebo verejne využívaným statkom. Podľa syndikátu dokonca natrvalo. Vzhľadom na to, aké násilie dokáže kapitál voči svojim odporcom poľahky mobilizovať, je to možno príliš odvážne tvrdenie. No táto prax so sebou neprináša len dostupné bývanie pre mnohých konkrétnych ľudí. Produkuje emancipačný diskurz, ktorý ovplyvňuje podobu verejnej diskusie a vytvára dopyt po solidárnych verejných politikách.
Jednotlivé bytové projekty sú veľmi rôznorodé, no nájdeme medzi nimi aj opakujúce sa vzorce. Buď je to skupina podnikavých ľudí, ktorí by chceli dlhodobo spoločne bývať a vyhliadnu si opustený dom, často aj so spoločnými priestormi vhodnými na organizovanie verejných podujatí či podnikanie, alebo sú to obyvateľky a obyvatelia domu, ktorí odmietnu plány majiteľa na odpredaj domu a rozhodnú sa, že ho odkúpia a budú spravovať spoločne.
V Rakúsku podľa vzoru Syndikátu vznikla podobná sieť – HabiTAT. Na Slovensku, kde tradície demokratického družstevníctva a vzájomnej pomoci aj dnes dusí všadeprítomné autoritárstvo a paternalizmus, by bolo najskôr nutné, aby vôbec vzniklo niekoľko autonómnych bytových projektov. Svojpomoc však môže byť vhodným spôsobom, ako si zabezpečiť ľudské práva aj u nás, a nie je dôvod neinšpirovať sa.
Text vznikol v spolupráci s Medzinárodným vyšehradským fondom.