Pretože prakticky od prvého dňa oného drahého militaristického dobrodružstva bolo nad slnko jasnejšie, že ide o vysoko stratový podnik, ktorého jediným možným vyústením je vietnamizácia.
Ak sa niekomu takéto konštatovanie zdá priveľmi cynické, nech radšej vypustí paru, pretože žijeme v kapitalistickom zriadení, v ktorom sa hodnota človeka či javu najčastejšie posudzuje finančnou rentabilitou. Výroky o boji za slobodu a prívlastkovú demokraciu sú len otrepanou maskou reality. V prípade krajiny pod Hindúkušom to platí stonásobne; drvivá väčšina tamojšej populácie vonkoncom netuší, čo ktorý z tých pojmov znamená.
Prípadne sú im dokonalo nepochopiteľné, ba nepriateľské a vyvolávajú aktívny odpor. Afganistan je myšlienkovo aj ekonomicky zúfalo zaostalá krajina, ktorú v jednom starom vojenskom filme o sovietskej invázii výstižne prirovnali k blche na chvoste medveďa. Najväčšiu identitárnu rolu tam preto zvyčajne má rodina, klan, kmeň, a, samozrejme, Alah. Každý pokus o zadusenie tejto pomyselnej blchy stojí medveďa zbytočnú krv.
Nepoučenie z minulosti
Bolo to však vopred také očividné, až to pôsobilo trápne. Stačilo poznať elementárne základy (vojenských) dejín Afganistanu, aby sa dal predvídať ďalší vývoj. Vrátane vývoja najsúčasnejšieho. Ak však napriek tomu potrebuje niekto na pochopenie momentálneho vývoja nasadenie vietnamskej myšlienkovej barličky, nech ju má.
Po generáciu trvajúci avanturizmus Západu stál vyše bilióna dolárov, výsledkom je vojenská porážka, a teda aj do očí bijúca strata prestíže USA a ich spojencov či klientov.
Pri indočínskom konflikte sa používa menej známy termín „druhá tridsaťročná vojna“. Zahŕňa dĺžku francúzskej aj americkej kolonizačnej fázy. V jej známejšej časti môžeme nájsť záverečné obdobie, keď sa USA rozhodli vyvliecť zo zdĺhavej „vietnamizovanej“ vojny jej vietnamizáciou. Alebo vynúteným stiahnutím svojich pravidelných vojsk a odovzdaním akejkoľvek zodpovednosti režimu v Saigone. Samo osebe to bolo grandiózne víťazstvo Hanoja, ale napriek tomu jeho plánovači predpokladali, že sa bratovražedný boj povlečie ešte mnoho rokov, kým budú americkí chránenci definitívne porazení.
Tým skôr, že sa superveľmoc zaviazala bábkový režim naďalej výdatne podporovať. Do špiku kostí skorumpované, vnútorne rozhádané a Severovietnamcami dôkladne infiltrované zriadenie bolo však do takej miery zviazané s masívnou severoamerickou prítomnosťou, že nedokázalo dlhodobo prežiť. Jeho pád dva roky po odchode väčšiny vojenských poradcov znamenal preto prekvapenie pre samotných víťazov.
To isté sa teraz deje v Afganistane. Len to celé ešte výraznejšie akceleruje. Ukazuje sa, nakoľko imaginárne bolo miestne stotožnenie sa so „západnými hodnotami“, nakoľko hlboká je miera korupcie. Povstalci postupujú rýchlosťou blesku a nie je ťažké pochopiť, ako je to možné. Vládne vojská majú podobne „kvalitné črty“, akými sa vyznačovali oddiely ich otcov za (pro)sovietskej éry: sú zbabelé, prospechárske, zaťažené úplatkárstvom až do nefunkčnosti. Podobne ako iracké útvary, ktoré mali bojovať proti Islamskému štátu – ktorému namiesto toho hladko prenechávali moderné zbrane dovtedajších chlebodarcov.
Drahé a navyše aj fraška
Korupčné vzťahy tvorili chrbtovú kosť celého okupačného poriadku. V plnej nahote sa nám ukazujú dosahy toho, o čom sa u nás dosiaľ smelo len šepkať. Tamojšie voľby (k väčšej sláve liberálnej demokracie) boli neskrývanou fraškou, všetky z nami draho budovaných útvarov existovali len na papieri. Prostriedky na ich tvorbu a udržiavanie sú dnes najskôr niekde na Panenských ostrovoch alebo v Paname (viď Panama Papers). Skrátka v prepadlisku, a ich majitelia sa nepochybne vonkoncom nemusia báť o vlastné osudy zoči-voči cieľavedomým talibancom, ktorí medzičasom dosiahli Kábul.
Preberanie moci sa kdekoľvek, ako nakoniec vyplýva zo súvislostí, deje bez akéhokoľvek odporu. Dokonca som počul o prípade, že si traja talibanci prišli prevziať richtársky post taxíkom a miestny starosta im nerobil žiadne prekážky. Dosť pravdepodobne ide celkovo o dôsledky nejakých postranných dohôd z mierových rokovaní s triumfujúcimi vzbúrencami, ktorí si americký sľub vyložili zvlášť tvorivo… Rovnako je pravdepodobné, že Afganská islamská republika, ktorej hranice sa vždy vnímali ako voľne priestupné, sa tak obrodia ako hniezdo bojovného medzinárodného islamizmu.
Po generáciu trvajúci avanturizmus Západu stál vyše bilióna dolárov, výsledkom je vojenská porážka, a teda aj do očí bijúca strata prestíže USA a ich spojencov či klientov. (Staro)novú úlohu získajú v oblasti Rusko a Čína. Kus koláča si odtrhlo aj Erdoganovo Turecko, keď vyhlásilo, že proti Talibanu nič nemá, vzhľadom na čo si už vraj začalo „lebediť“ na kábulskom medzinárodnom letisku. A, mimochodom, obdobne ako pri zástupnej vojne na Ukrajine si hlavné následné problémy odnesie „starý kontinent“, pretože ďalšia mohutná vlna migrantov je odhodlaná sa všetkými cestami drať do Európy, neraz nadbytočne zaťaženej pocitom „dedičného hriechu“ voči tretiemu svetu. Aj nás čaká dlhý pochod z Afganistanu.