Verejnosť totiž berie do značnej miery ako prirodzené, že treba kontrolovať hranice či nariadeniami regulovať epidemiologické riziká. Aj zasahovať do ekonomiky tak, aby sa zmiernili následky týchto opatrení. Nič na tom nemenia ani občasné protesty. Rovnaké je to pri riešení druhotných dosahov týchto javov. Vrátane ochrany hraníc pred imigrantmi, ktorí sú do značnej miery v pohybe práve vinou sucha v ich častiach sveta.
Koniec liberálnych demokracií
A práve v tomto historickom okamihu, keď sa po období pohodového politického liberalizmu dramaticky zvyšujú požiadavky na výkon štátnej moci, je štát zvnútra nahlodávaný.
Klasický model liberálnej demokracie bol vždy v prvom rade fikciou. Bežný občan sa nikdy nerozhodoval na základe starostlivo zvažovaných scenárov, posúdení programov a kapacít strán. Vždy a v každej krajine to bol v prvom rade emocionálny proces, ktorý sa okrem iného dal mediálne silne ovplyvniť. No táto fikcia mala svoj zmysel a predstavovala základy určitého spoločenského porozumenia a stability. Politické diskusie prebiehali okolo pomerne jasne daných programových východísk.
Liberálna demokracia povojnového obdobia však prestáva fungovať. Základným predpokladom demokracie je ako-tak informovaný občan schopný aspoň povrchne posúdiť racionalitu skupín výrokov okolo seba. To dnes prestáva byť možné. Ľudia majú nielen veľký problém orientovať sa v digitálnom informačnom chaose, ale strácajú práve schopnosť racionálnej komunikácie a reflexie.
Dnešné obdobie už v mnohom pripomína spoločenský chaos medzivojnových rokov. A smerovanie k podobným riešeniam, založeným na emočných politických hnutiach a ďalšiemu prerastaniu moci korporácií aj ich praktík do spoločenského a politického života. Neznamená to, že nás čaká rovnaký fašizmus, ako sme videli v predvojnovom a vojnovom období, ale mnoho paralel tu bude. Ešte dramatickejšie je to v krajinách, ktoré si klasickú liberálnu demokraciu ani nestihli vybudovať. Vrátane Slovenska.
Neužitočné pózy intelektuálov
Zarážajúce totiž naozaj je, ako málo sme do budovania demokratického povedomia u nás vlastne investovali. Nie cez formálne iniciatívy, ale intelektuálnym nasadením.
Keď ľudia v prenose z parlamentu videli, ako šéfovia poslaneckých klubov ukazujú svojim členom, ako hlasovať, brali to ako dôkaz nejakej hlbokej nesamostatnosti poslancov. Nenašli sa komentátori, ktorí by vysvetlili, že v moderných parlamentných demokraciách nie je možné, aby poslanci individuálne posudzovali každú normu, zvlášť tie technickejšie. Podobne, keď sa začali zjavovať silné naratívy, že zlom v politike sú predovšetkým strany a že ich treba zrušiť alebo odstrihnúť od štátneho financovania. Nenašli sa intelektuáli, ktorí by objasňovali, prečo vlastne máme demokraciu zastupiteľského typu. Kedy funguje a kedy nefunguje.
Úpadok demokracie sa vyrieši jedine tak, že štáty začnú viac regulovať médiá, najmä bulvárne, a predovšetkým digitálny priestor. Inak dopadneme naozaj veľmi zle. Aj preto bude politika v nasledujúcich rokoch najmä bojom o ovládnutie štátu. A o tom, ako sa štát potom podarí použiť.
Namiesto toho sa domáce „elity“ vyžívali v zdôrazňovaní práv (zvyčajne práv menšín) a v podčiarkovaní úlohy kritiky a protestov. Tým však len prispievali k posilňovaniu ľudového dojmu, že spoločnosť sa delí na nás, bežných ľudí, a „tých hore“. A že politici sú nejaká zvláštna, veľmi mocná kasta ľudí, ktorých nejaká tajomná moc ustanoví do funkcií. Ľud voči pánom musí byť v opozícii. Zdôrazňovali sa politické pózy. A už oveľa menej to, že demokracia, to sú kompromisy, tvorba spoločenských aliancií, starostlivé budovanie formálnych aj neformálnych pravidiel, udržiavanie určitých hierarchií aj systému autorít.
Boj o štát
Toto všetko viedlo k tomu, že mnoho ľudí vôbec nevidelo demokraciu ako pragmatický mechanizmus vládnutia, ktorý si vyžaduje určité schopnosti, aj veľa práce. Aj v samotnom výkone moci. Naopak, najmä silný „reformistický“ hlas medzi komentátormi posilňoval úplne nerealistické, pomýlené vnímanie, že väčšina spoločenských problémov by sa ľahko dala riešiť, ak by boli na určité miesta dosadení tí správni ľudia, ktorí by prijali správne zákony – a hotovo.
Západné demokracie sú predsa len o niečo stabilnejšie. Ale aj tam, ako vidíme v posledných rokoch, sa tradičná politika pomerne rýchlo rozpadá. Ohľadom budúcnosti netreba byť nijako naivný. Politika si v nasledujúcich rokoch bude vyžadovať ešte viac antiracionalistickej, emotívnej komunikácie ako doteraz. Na druhej strane všetkým, ktorým ide o zachovávanie civilizačných hodnôt, bude musieť veľmi záležať na rozvoji vzdelávania, na rôznych úrovniach.
Na politickej úrovni sa úpadok demokracie vyrieši (alebo nevyrieši) jedine tak, že štáty začnú (alebo nezačnú) viac regulovať médiá, najmä bulvárne, a predovšetkým digitálny priestor. Inak dopadneme naozaj veľmi zle. Aj preto bude politika v nasledujúcich rokoch najmä bojom o ovládnutie štátu. A o tom, ako sa štát potom podarí použiť.