Tento sen sa vymyká Freudovej teórii, podľa ktorej má predĺžiť spánok spiaceho. Ako to, že ho podnietil, aby sa prebudil? Jacques Lacan prichádza s pozoruhodným vysvetlením, ktoré poopravuje pôvodný predpoklad. Čo ak bolo účelom sna zbaviť otca výčitiek za synovo nešťastie a pred traumatizujúcou predstavou mu umožniť uniknúť do reality?
Reč mladej aktivistky Grety Thunbergovej na ekonomickom fóre v Davose vyvolala u svetových lídrov podobné znepokojenie. Problém globálneho otepľovania a urgentnú potrebu zastaviť ho prirovnala k horiacemu domu. Za vinníkov tohto stavu označila „firmy a politikov, ktorí si boli dobre vedomí, že obetúvajú neoceniteľné hodnoty za nepredstaviteľné množstvá peňazí“. Minulý rok na rovnakom mieste zhodnotila, že strašenie ani panika nezabrali: po tom, čo najmocnejší aktéri vyzvali na nezúfanie, vrátili sa k svojim biznisom – ďalej poskytovali dotácie fosílnemu priemyslu a ťažili zdroje prispievajúce k otepľovaniu Zeme.
V minulosti sa otepľovanie planéty síce vždy striedalo s ochladzovaním, no za posledných 30 rokov k nemu dochádza omnoho rýchlejšie ako dosiaľ. Od predindustriálnej doby sa koncentrácia CO2 v atmosfére zvýšila o polovicu a metánu až dvaapolkrát. Topia sa ľadové pokrývky (Grónsko) zvyšujúce hladinu morí, čo môže spolu s množiacimi sa hurikánmi vyháňať z domovov obyvateľov pobrežných oblastí, kde žije 10 % svetovej populácie. V dôsledku toho by sa do pohybu mohla dať až miliarda utečencov unikajúcich pred nepriazňou počasia.
Pred rozpadom prírody sa dlhodobo nedá uniknúť do karantén alebo atómových krytov. Potrebujeme čeliť našim vlastným snom o nekonečnej a nadmernej spotrebe. Inak sa prebudíme do pekla.
Na to, že svet je v plameňoch, zatiaľ čo my spíme, dôrazne upozorňuje nielen Greta, ale aj hnutie Extinction Rebellion (Vzbura proti vyhynutiu). Za dva roky dokázali spraviť z otepľovania politickú agendu, čo sa iným environmentálnym skupinám nepodarilo za štvrťstoročie. Taktikou narušovania bežného života občanov, zamedzujúcou im napríklad v návrate do práce, upozorňovali na hroziacu ekologickú katastrofu. Nástup pandémie, ale aj neúspech niektorých akcií dali priestor premyslieť ďalšiu stratégiu boja, ako zabrániť klimatickému kolapsu a rozpadu spoločnosti.
Je pochopiteľné, že hneď ako sa objavia vážnejšie spoločenské krízy, mnohí politici dajú namiesto hľadania hlbších príčin prednosť návratu do starých koľají. Po útoku na Svetové obchodné centrum pred 20 rokmi, po finančnej kríze či teraz pri pandémii bol ich recept rovnaký: vrátiť sa k zarábaniu, nakupovaniu a zvyšovaniu HDP, prípadne k recyklovaniu a iným malým činnostiam, ktoré nás majú zbaviť viny za (ich) nečinnosť. Počúvajúc správy z celého sveta o požiaroch a povodniach takmer biblických rozmerov je zrejmé, že veci nemôžu pokračovať tak ako doteraz. Je nutné nájsť spôsoby, ako reorganizovať naše životy na spoločenskej úrovni.
V knihe Za princípom slasti sa Freud pozastavoval nad tým, že niektoré predstavy na nás pôsobia traumatizujúcejšie ako realita. Katastrofy, ako je vojna, nám nedávajú zmysel, pretože ich nevieme zaradiť do zvyčajného diania. Napriek tomu, že nerozumieme ich príčinám, sú vedľajším produktom našej spoločnej, mravčej činnosti. Na to, aby sme zmenili ich dôsledky, potrebujeme vedome zasiahnuť do diania a preradiť ho na inú koľaj.
Pred rozpadom prírody sa dlhodobo nedá uniknúť do karantén alebo atómových krytov. Potrebujeme čeliť našim vlastným snom o nekonečnej a nadmernej spotrebe. Inak sa prebudíme do pekla.