Ukážkovým príkladom sú nekonečné debaty o záchrane miestnych prekladateľov, čo sa v prípade spolupracovníkov kontingentu Armády Českej republiky týkalo výhradne prekladateľov z angličtiny! Vyplýva z toho okrem iného fakt, že ani „generačná vojna“ nestačila na výchovu vlastných českých tlmočníkov.
Čo je teda podľa autora tohto článku rádovo dôležitejšie ako obavy o život doterajších afganských prisluhovačov – neraz pritom prisluhovačov na oboch stranách?! Samozrejme to, aký bude ďalší vývoj strategickej krajiny pod triumfujúcim Talibanom, ktorý sa nesporne stal vzorom mnohých svetových (náboženských) extrémistov. Stojíme pritom tvárou v tvár veľmi pikantnej situácii, pretože pozvoľným vývojom oficiálneho západného diskurzu sa talibanci radikálne zmenili.
Z pôvodného vtelenia diabla, respektíve medzinárodnej teroristickej organizácie, na partnera v tajných rokovaniach, potom na rovnocenného partnera počas verejne ohlásených diplomatických rokovaní, aby sa nakoniec stali akýmsi „novým“ Talibanom – uznaniahodným bojovníkom proti miestnej odnoži Islamského štátu, ktorý sa stihol, napriek svojmu niekdajšiemu „definitívnemu zničeniu“, i v danom regióne slušne zorientovať.
Západ je teraz rád, že je rád, zatiaľ čo víťazní vzbúrenci v Kábule sa tešia podpore dôležitých hráčov regionálneho, ba globálneho významu: zmieneného Pakistanu, Turecka, Čínskej ľudovej republiky…
Talibanci sú na podobné kotrmelce zvyknutí a vedia ich využiť. Keď sa na sklonku 70. rokov 20. storočia ukázalo, že by sa Afganistan mohol stať skutočným hrobom ZSSR (ktorým sa do výraznej miery aj stal), reaganovské USA vzbúrencov proti promoskovsky orientovanej vláde v Kábule prehlásili za bojovníkov za slobodu, dodali im moderné zbrane za miliardy dolárov a filmový „geroj“ Rambo sa prestal obmedzovať len na juhovýchodnú Áziu. USA spolu s Pakistanom či ďalšími hráčmi poskytovali radikálom naozaj všetko. Vrátane zahraničného zázemia alebo rozmachu islamistickej internacionály. Do nej, pripomeňme si, patril až do 11. septembra 2001 širšej verejnosti neznámy Saudskoarab Usama bin Ládin – o desaťročie zlikvidovaný v úkryte neďaleko Islamabádu.
Pakistanské technológie, ale očividne aj plánovači na strane Talibanu, stoja teraz za skutočne kritickou situáciou spurného poľného veliteľa Ahmada Masúda, syna jedného z najväčších hrdinov odporu proti sovietskej okupácii. Postavenie jeho otca, známeho „Leva z Pandžíru“, bolo vlastne výrazne jednoduchšie. Spojencov široko-ďaleko nemá, ocitol sa v izolácii. Západ je teraz rád, že je rád, zatiaľ čo víťazní vzbúrenci v Kábule sa tešia podpore dôležitých hráčov regionálneho, ba globálneho významu: zmieneného Pakistanu, Turecka, Čínskej ľudovej republiky…
Práve Peking pravdepodobne „vytrieska“ maximum z trápnej a nákladnej porážky najsilnejšej armády sveta s jej spojencami a vazalmi. Lačnie po surovinách, ktorých sa mu zrejme v Afganistane dostane, pretože Taliban počas posledných desaťročí politicky náramne pokročil. Pochopil, že bez výrazných, hoci zároveň pragmatických patrónov dlhodobo neuspeje. V tomto zmysle skutočne ide o niečo nebývalé, neporovnateľné s protagonistami jurodivého režimu 90. rokov.
Podľa niektorých analytikov sa ambiciózna Čína, večne hladná po surovinách, pokúsi vyrobiť z hlboko destabilizovanej susednej štátnosti so staronovými pánmi akúsi výkladnú skriňu vlastnej veľkorysej geopolitiky. K agresívnemu, ale neúspešnému Západu poskytnúť alternatívu relatívnej stability, postkonfliktnej prosperity – cestu po Novej hodvábnej ceste. Úspech Číny by znamenal jej supermocenský triumf.