Keď odídenci „precitnú“
Po každých voľbách sa stáva, že parlamentné lavice postupne obsadia odídenci z pôvodných strán, za ktoré kandidovali. Neraz pritom ide o politikov, ktorí svojím menom priniesli len stovky alebo niekoľko málo tisíc preferenčných krúžkov, no sú najhlučnejší pri búchaní dverami. A nemlčia ani vtedy, keď idú svoje „dobré meno“ investovať do novej strany. Akoby zabudli, že mandát skôr ako silou osobnosti nadobudli vďaka dobrému miestu na kandidačnej listine. Prešli síce parlamentnými voľbami, v parlamente sa však skôr vyskytli, lebo keby boli na kandidátke umiestnení na nižšom čísle, naša politická scéna by ani nevedela, že tam chýbajú.
Pri tomto konštatovaní nemusíme ísť ďaleko. Stačí si pripomenúť, že v rokoch 2002 – 2006 odišlo z pôvodných strán v parlamente 26 poslancov a ďalší dvaja sa mandátu vzdali. V rokoch 2006 – 2010 bolo takýchto odídencov až 32. Aby toho nebolo málo, dva roky po voľbách máme v parlamente 28 nezaradených poslancov, dvaja sa mandátu vzdali. Súčasný parlament počtom odídencov prekonal predchodcov z rokov 2002 – 2006 a doťahuje sa na volebné obdobie 2006 – 2010. Aktuálne však máme aj koaličnú stranu, ktorá funguje papierovo, a ďalšie partaje, ktoré majú svojho vlajkonosiča v parlamente, ale voľby tam ich značku nedoniesli.
Personálne obsadenie parlamentu, z vôle straníckych centrál, a nie na základe výtlaku z regiónov, a tiež prežívanie v klamstve, že vláda má v parlamentnej demokracii prevahu, sú kľúčové dôvody, kvôli ktorým sa strany v priamom prenose rozkladajú a nedôvera ľudí rastie.
Zrejme preskupovanie ako výsledok „žetónov“ pri zákulisnom rokovaní je popri zachovaní neopodstatnene vysokého vplyvu straníckych centrál ďalším dôkazom toho, že jeden volebný obvod je najsilnejší tmel pre zachovanie skorodovaného volebného systému, ktorý umožnil nezrozumiteľnosť politiky pre bežných ľudí, a naďalej podporuje jej neprofesionalizáciu vrátane minimálnej potreby strán budovať silné štruktúry a vytvárať stranícke konkurenčné prostredie, v rámci ktorého by práve lídri s výsledkami z regiónov dokázali svojim príbehom vrátiť dôveru voči stranám a obohatili by kvalitu politickej agendy.
Tá sa postupne tak scvrkla, že volič má pri sledovaní správ v médiách pocit, že je občanom druhej kategórie, lebo mnohé problémy, ktoré riešia najvyššie poschodia politiky, nereflektujú na jeho sociálnu či ekonomickú situáciu a tiež potrebu dôstojného prežitia, a napokon aj na víziu krajiny.
Vláda valcuje parlament
Napriek tomu, že Národná rada SR je podľa ústavy „jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky“ a do jej pôsobnosti okrem iného patrí „zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy“ a tiež „rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom“, dlhodobo je vo verejnosti umocnená alternatívna pravda. Akoby vláda „násobila a delila“ a parlament je spoločenstvo hlasovacích automatov.
Argumentov môže byť viacero, napríklad poslanci sa v koaličnej zmluve – ktorá, takisto ako koaličná rada, nemá žiadnu oporu v zákone, dohodnú, že budú podporovať vládne návrhy zákonov, lebo sú koaličné. Ak sa pozrieme na nekvalitu mnohých poslaneckých zákonov, tak si môžeme povedať, ešte dobre, že zákony robia ministerskí úradníci. Napokon, nie je žiadnym tajomstvom, že práve táto skupina štátnych zamestnancov neraz nachystá všetko, pod čo sa podpíše jeden alebo celá skupina poslancov…
Vo volebnom období 2006 – 2010 bolo v parlamente schválených 83 % vládnej legislatívy. V krátkom, iba dvojročnom volebnom období 2010 – 2012 počet týchto vládnych iniciatív dosiahol 85 %. V minulom volebnom období bolo v parlamente schválených 71,2 % zákonov predložených vládou. V aktuálnom období, v podstate v polčase funkčného obdobia, parlament schválil 68 % zákonov z vlády. A zrejme toto číslo klesať nebude…
Prežívame v klamstve
Personálne obsadenie parlamentu, z vôle straníckych centrál, a nie na základe výtlaku z regiónov, a tiež prežívanie v klamstve, že vláda má v parlamentnej demokracii prevahu, sú kľúčové dôvody, kvôli ktorým sa strany v priamom prenose rozkladajú a nedôvera ľudí rastie. Tá istá vláda, s drobnými personálnymi výmenami, má už druhé programové vyhlásenie. A stále tú istú domácu úlohu. Jej deklarovaným záväzkom je, že „podporí začatie odbornej diskusie, ktorej cieľom bude analýza úpravy volebného systému a zmeny volebných obvodov vo voľbách do NR SR“.
Na rozdiel od všetkých vlád od roku 1998 dokázala iba jediné, dať vetu do svojho vládneho plánu práce. Ak to zostane iba pri tomto, krajina sa logicky nemôže pohnúť z miesta. Lebo zle nastavený systém neumožňuje riešiť zásadné problémy.