Vzhľadom na jeho hlasovanie pri kľúčových témach (napríklad nedávno spolu s ODS sabotovalo zmenu otrasných českých exekučných zákonov), aj na osobné preferencie šéfa hnutia (má rád nízke dane a v minulosti vyjadril počudovanie nad existenciou minimálnej mzdy) toto hnutie však za ľavicové možno označiť len veľmi ťažko.
No ČR je len extrémom, nie výnimkou. Tradičná ľavica zaniká aj v mnohých krajinách Západu. A v inštitucionálne a kultúrne neutrasených podmienkach strednej a východnej Európy ju rovnaké procesy ako tam nahlodali ešte rýchlejšie. Tu je ľavica v podstate mŕtva.
ČR je len extrémom, nie výnimkou. Tradičná ľavica zaniká aj v mnohých krajinách Západu. A v inštitucionálne a kultúrne neutrasených podmienkach strednej a východnej Európy ju rovnaké procesy ako tam nahlodali ešte rýchlejšie. Tu je ľavica v podstate mŕtva.
Ešte po smršti reforiem vlád Mikuláša Dzurindu bol v spoločnosti dopyt po alternatíve a ľudia reagovali na tradičné heslá. A aj v bratislavských kaviarňach sa začali objavovať mladí ľudia, ktorí sa pozerali kriticky na typickú „protrhovú“ propagandu. Dnes sú však podmienky iné. Stratil sa totiž proletariát.
Z ľavičiarov internetoví konšpirátori
Tento substrát proste vyschol, postarali sa o to sociálne médiá, bulvár a moderný kapitalizmus.
Digitálne médiá kompletne transformovali spôsob, akým sa bavíme o politike. Facebook veľmi efektívne uzatvára ľudí do bublín, Whatsapp ich zase naučil zdieľať veci bez rozmýšľania.
Typickým príkladom je antiočkovacie hnutie. O farmabiznise je ťažké myslieť si niečo vyslovene pozitívne. Podobne ako finančný či potravinársky biznis je toto odvetvie synonymom sofistikovaných lží a mocenských manipulácií. Ale je nemožné, aby bol zodpovedný za všetko, čo o ňom konšpirátori šíria. Jednoducho preto, že tie tvrdenia si často navzájom odporujú.
Buď na vás chcú zarábať nekonečným očkovaním, alebo vás chcú očkovaním zabiť. Buď si tento priemysel koronu vymyslel, alebo, naopak, vyvinul vírus, ktorý vás, opäť, má zabiť. Logika však používateľa sociálnych sietí často vôbec nezaujíma.
Bežného používateľa Facebook ľahko uzatvorí do bubliny, v ktorej sa naňho podľa jeho počiatočných preferencií začnú valiť ďalšie a ďalšie správy, ktoré sa mu najprv pozdávajú, postupne páčia a potom ho fascinujú. Začne mať pocit, že je súčasťou obrovského hnutia a jeho svetonázor podporuje obrovské množstvo autorít.
Príbehy zároveň zdieľa cez Whatsapp. Dôležité je preposlať niečo zaujímavé čo najrýchlejšie, a tým sa stráca akýkoľvek priestor na zamyslenie nad pravdivosťou či logikou.
Ale viniť len sociálne médiá by bolo nekorektné. Pôdu pre všeobecnú pandémiu neracionality roky pripravoval moderný, doslova dehumanizujúci bulvár. Dnešný proletár sa nevie organizovať, nevie vzdelávať, nemá víziu budúcnosti. Zúrivo zdieľa konšpirácie.
V neposlednom rade proletariát vyhubil moderný kapitalizmus. Pracovná sila sa roztrieštila v sektore služieb, kde sa ťažšie organizuje a ťažšie si buduje pocit spolunáležitosti a identity. Tento trend ešte posilnila deregulácia pracovného trhu, kde ľudia často pracujú cez sériu krátkodobých kontraktov alebo cez agentúry.
Nové rozdelenie: populisti verzus liberáli
V našom regióne všetko zosilnila transformačná kríza autorít a inštitucionálna nestabilita vrátane „tekutosti“ straníckej politiky.
Na Západe aj u nás svojím spôsobom skazu ešte dokonala mestská „ľavica“, ktorú viac zaujímajú témy ako migranti či sexuálne menšiny, ako život chudoby a ekonomické otázky.
Nové rozdelenie politického spektra tak je: pravica hlásiaca sa k právam slobodného podnikania (v praxi do značnej miery skôr k právam korporácií) proti populistickým hnutiam s konzervatívno-sociálnou rétorikou. V Británii, niekdajšej priemyselnej superveľmoci a až do 80. rokov vysoko industriálnej krajiny, sa tradičné robotnícke oblasti priklonili ku konzervatívcom či k Nigelovi Farageovi. Veria na brexit, hľadajú nejaké trvalé hodnoty, sledujú vysoko emočné témy.
U nás sa tradičné konzervatívno-sociálne spektrum kompletne amerikanizovalo. Bývalí voliči SDĽ či prívrženci Smeru si vymieňajú príbehy o „deepstate“ či „liberáloch“ v čisto americkom politickom zmysle. A reagujú na najmenší pohyb v globalizovaných digitálnych prúdoch príbehov o tom, kto mocný čo ovláda.
Nemusí sa nám to páčiť, ale takto to jednoducho je. Aj keď to mnohí nevidia, zvlášť nie intelektuáli. Ale to je rovnako prirodzené ako to, že úradníkom myslenia sa zdala politika Zlatého štandardu ako dobrý nápad aj tesne pred vypuknutím krízy v roku 1929. Alebo si nevedeli predstaviť finančnú krízu v roku 2008, lebo verili oficiálnym súvahám amerických bánk.
Na úrovni štátov to teraz bude znamenať boj domácich biznis elít (tie budú podporovať sociálno-populistické hnutia) proti rôznym formám globálneho kapitálu. Ten bude mať politickú fasádu maloburžoáznej pravice, túžiacej po transparentnosti, efektívnosti a podobne.
Do značnej miery je to ekonomický boj a stratia tí, ktorí nebudú politicky krytí. Pre spoločnosť to bude vyčerpávajúce. Ale nie nové. Žijeme v roku 1935, mínus gestapo a koncentračné tábory.