A tak táto vláda – napokon držaná pokope len peňažnou masou plánu obnovy a strachom z Ficovho návratu – bude naďalej národu vnucovať reformy-nereformy. A posledný vývoj naznačuje, že aj svätý boj s hydrou korupcie a únosom štátu je tak nemastný-neslaný, zákonný-nezákonný.
Už som sa viackrát vyjadril, že aktérom „únosu štátu“ je treba klepnúť po prstoch, odhaliť pred verejnosťou všetko a kohokoľvek, či – ako vniesol do nášho naratívu vtedy ešte premiér Pellegrini – to známe padni, komu padni. Aj sa to ujalo, dnes to už používa kadekto. Ale rovnako treba celý tento proces odkrývania aktérov „únosu štátu“ a korupcie striktne viesť zákonným spôsobom.
Žilinka
Generálny prokurátor Žilinka, zdá sa, tak robí, aspoň zatiaľ. Pochybujem, že je za ním nejaká „skupinka“ či temná sila. Skôr sa mi zdá, že je proste právnym puristom striktne odmietajúcim všetky postupy, ktoré nie sú až do detailu vedené zákonným spôsobom. Lebo v takej chúlostivej veci, ako je odhaľovanie kriminality na úrovni štátu, je takýto prístup viac ako odôvodnený.
Guvernéra národnej banky Petra Kažimíra vyšetrujú len na základe toho, že jeden z obvinených tvrdí, že od neho dostal „obálku“. O žiadnych iných dôkazoch nevieme: ale reputácia národnej banky a guvernéra, ktorý je zároveň aj vo vedení Európskej centrálnej banky (mimochodom, asi najsilnejšej banky na svete popri americkom Fede…) je takto umelo a nezodpovedne naštrbená. Myslí si niekto, že na to generálny prokurátor nezareaguje? A keď zareaguje, už počujem ten pokrik časti novinárov aj politikov o zneužívaní známeho paragrafu 363. Veď dobre, ja teda nijako prechúlostivený nie som: spoločnosť občas potrebuje prejsť očistou, občania si práve cez napäté a sporné situácie majú možnosť uvedomiť zložitosť výkonu moci. Ale pozor: očista nie sú čistky.
Reformy-nereformy
Navyše redukovať energiu vlády na tento čiastkový aspekt života je hazardom. Iste, vláda si takúto čiastkovosť nepripúšťa. Chce byť reformnou vládou. A už veru – po dosť dlhom čase a naťahovaní – začína reformy predkladať. Novú „súdnu mapu“, ktorá vyzerá skôr len na „mapu“, lebo väčšina odborníkov ani dotknutých ju za „súdnu“ nepokladá. Reformu nemocníc, ktorá je vlastne len „opajcnutým“ projektom Pellegriniho vlády a ktorej prijatie iba z holého kapricu zmaril ešte vtedy Robert Fico. Zonáciu národných parkov, ktorú predkladá minister Budaj a ktorá má nepochybne aj racionálne jadro, aj časovú naliehavosť: ale bez takého žiaduceho projektu, ako pomôcť tým, ktorých sa reformy bolestne dotknú.
A presne na túto vlnu naskočil vždyochranca poškodených Boris Kollár. Každá reforma má obete aj poškodených, ale prejavom civilizovanej politiky je práve to, že sa nájde prijateľné riešenie aj pre poškodených, ba ešte viac: ponúkne sa im projekt, ktorý z nich urobí v konečnom dôsledku, možno aj po bolestnej ceste, víťazov. Ale o tom naši súčasní ministri veru ani nesnívajú.
Tak je to aj s reformou vysokých škôl, ktorú skutočne potrebujeme ako soľ. Áno, tu treba povedať na rovinu, že úroveň našich univerzít je katastrofálna. Sám som strávil ako univerzitný učiteľ skoro dvadsať rokov života a potvrdzujem, že úroveň výučby nepresahuje stredoškolskú úroveň. Lenže to nie je iba o peniazoch, ale hlavne o tom, že náročnosť na študentov je malá, ale priamoúmerná náročnosti vyučujúcich na seba samých. Ibaže tento stav nezmení politizácia vysokých škôl ani štátna kontrola. Sú štátni úradníci hádam múdrejší ako profesori? Vysokým školám treba nechať ich autonómiu a reformu pripraviť tak, aby rástla reálna, a nie formálna kvalita učiteľov.
Apropo štátni úradníci: aj tu sa chystá reforma, o ktorej sa azda všetci renomovaní znalci fungovania štátnej administratívy vyjadrujú ako o katastrofe, o návrate straníckej svojvôle pri výmene a dosadzovaní úradníkov; o nový únos štátu, tentoraz v podobe nadvlády strán nad štátnou byrokraciou. To sme tu už mali za čias reálneho socializmu a vieme, ako to dopadlo.
Dilema
Tu by som aj mohol skončiť s malou rekapituláciou toho, akými „de-formami“ nás chce táto vláda obdariť. A všetkých tých, ktorí buď kladú odpor, alebo poukazujú na neblahý dosah týchto „reformných“ aktov strašia stranícke špičky vládnucich strán Ficom. Lenže Ficovi ženie vietor do plachiet práve nekompetentnosť a chaotickosť tejto vlády, ktoré sú dnes jasné aj tomu, kto sa o politiku zaujímal doteraz pramálo. A pekne pomáhajú tomuto trendu aj tí z obce novinárskej, ktorí naleteli na rétoriku vládnych strán a robia z Hlasu akúsi odnož Smeru. Je to priam strategická chyba, ale je na predstaviteľoch Hlasu, aby dali na to jasnú odpoveď. To by aj naznačilo občanom, či majú z dilemy Matovič – Fico vôbec nejaké východisko.