Rozmýšľam nad tým, aký to musí byť pocit politickej moci, keď tak vláda, ako aj 81 poslancov parlamentu je schopných prevalcovať nesúhlas odbornej verejnosti. Povedzme si teda, kto vyslovil s týmto riešením nesúhlas. Slovenskí, aj zahraniční historici. Domáci z historického ústavu SAV, ÚPN a zo slovenských univerzít. Boli to profesori a docenti histórie. Významní historici zaoberajúci sa dejinami Slovenska z Francúzska, USA, Nemecka, Poľska a Historického ústavu Českej akadémie vied. Významné múzeá v Poľsku a Českej republike. Najvýznamnejší slovenskí muzeológovia. Vrcholný orgán slovenských múzeí Zväz múzeí na Slovensku, Rada galérií Slovenska, ktorá jednoznačne označila postup ministerstva kultúry za politickú aroganciu. Významní predstavitelia slovenskej kultúry združení v rámci hnutia Zachráňme kultúru. Bývalí slovenskí diplomati a mnohé osobnosti kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. A nakoniec celkom jednoznačne aj priami účastníci protifašistického odboja.
Ak už bol zámer delimitovať Múzeum SNP pod rezort obrany, tak prečo ho bolo potrebné najskôr rozkúskovať? Bolo potrebné zavďačiť sa janičiarom v rezorte kultúry?
A kto bol za? Vláda Slovenskej republiky a 81 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Všetkým horeuvedeným vrátane priamych účastníkov protifašistického odboja jednoducho napľuli do tváre a urobili politické neodborné a zlé rozhodnutie, ktoré neublížilo len Múzeu SNP, ale hlavne urobilo zmenu, ktorá výrazne zasiahne slovenské múzejníctvo ako celok. Dovoľujem si to napísať s ohľadom na viac ako tridsaťročnú prax v múzejníctve aj ako dvojnásobný podpredseda Zväzu múzeí na Slovensku. Nad hlasovaním niektorých poslancov mi nezostáva nič iné len krútiť neveriacky hlavou. Nečakal som to od Ondreja Dostála, Petra Poláka, Gábora Grendela, Milana Laurenčíka, Jarmily Vaňovej, Jána Mičovského, Petra Osuského, Borisa Kollára, a hlavne ma sklamalo hlasovanie Jána Benčíka. Prečo som napísal tieto mená? Pretože sú to ľudia, ktorí majú aspoň matnú znalosť o činnosti Múzea SNP a význame tejto organizácie pre slovenskú spoločnosť.
Toto nebolo hlasovanie o akejsi záchrane „zaostávajúceho“ múzea a snahou o zlepšenie jeho činnosti. Ak už bol zámer delimitovať Múzeum SNP pod rezort obrany, tak prečo ho bolo potrebné najskôr rozkúskovať? Bolo potrebné zavďačiť sa janičiarom v rezorte kultúry? Čo je v pozadí delimitácie Digitalizačného centra pod Slovenskú národnú galériu? Časom sa to isto dozvieme. Koncepcie, ktoré sú v súčasnosti ponúkané na rozvoj tohto segmentu múzea, sú retardačné a vracajú celý zámer o niekoľko rokov dozadu. Na ministerstve kultúry bol pritom strategický zámer Múzea SNP v rámci digitalizácie na nasledujúce obdobie označený za najlepší. Ten istý človek teraz tvrdí, že najlepším riešením je začlenenie centra pod SNG. Kde súdruhovia z NDR urobili chybu?
Je celkom prirodzené, že v rámci toho, o čom teraz NR SR rokuje, ide o marginálny problém, nad ktorým väčšina ľudí len hodí rukou. Uvedomujem si to. Toto hlasovanie je aj na okraji záujmu médií a akoby sa vlastne nič hrozné nestalo. To však nie je pravda. Ide o vážny zásah do systému slovenského múzejníctva a možný precedens pre iné organizácie v rezorte kultúry. Na výbore pre kultúru a médiá sa ma ministerka Natália Milanová opýtala, že či si myslím, že ako vyštudovaná historička nevie doceniť význam SNP. Musím konštatovať, že na základe krokov, ktoré urobila, nemá o tom ani potuchy. A budem trochu sarkastický. Som toho názoru, že som lepší jazdec na koni, ako je pani ministerka historička moderných slovenských dejín. Nehovoriac o jej kompetencii viesť rezort kultúry. Na záver len slovami klasika hovorím: Dávam tejto zmene zákona rok, maximálne dva.
A úplne na záver: Čo na to pani prezidentka?