Daňovo-odvodovú reformu, jeden z najklasickejších ťahov reformátorov (technicky je takáto zmena príjemne jednorazová, relatívne nenáročná, mediálny efekt zaručený), začal minister financií Igor Matovič predstavovať len teraz. A je zjavné, že išlo skôr o zaujatie pozornosti, ako o nejakú ucelenú schému.
To isté platí aj inde. Jediný, kto do vlády išiel s niečím konkrétnym, je ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Aj to len preto, že predošlé vedenie potrebovalo minúť eurofondy. Vymysleli, že sa za to dá objednať nakreslenie novej verzie súdnej mapy. A odvtedy je na stole.
Boris Kollár potreboval na nájomné byty nahnať voličov, ale netuší, ako ich vlastne postaviť. Fungovanie zdravotníctva sa zúžilo len na otázku stratifikácie. Políciu chcel nejako reformovať jej predošlý prezident, ale ten už tam nie je.
Jeden z najbizarnejších reformných príbehov sa však týka školstva.
Silné reči sa skončili po prebratí moci
Reálne každá krajina potrebuje oveľa viac, ako reformy chválené medzinárodnou tlačou. Pri tých je príbeh jasný: veľké korporácie napríklad potrebujú, aby sa chválila rovná daň, pretože im stropuje daňovú povinnosť. A ešte môžu týmto príkladom lobovať u svojich domácich vlád.
A lokálni novinári, chtiví po spoločenskom uznaní, sa cítia moderne, keď vychvaľujú „reformu“. Je to brutálne účinná symbióza. Skutočné zmeny, ktoré naozaj štát štrukturálne ovplyvnia, sú však inde a sú oveľa náročnejšie, pretože si žiadajú sústredené úsilie pri doťahovaní mnohých detailov.
Od prvej polovice 90. rokov sa na Slovensku striedajú dva druhy vlád: „reformné“ a „sociálne“. Terajšia garnitúra sa ráta medzi tie prvé. O to zaujímavejšie je zistenie, že máme síce takmer polčas jej pôsobenia, ale žiadne výraznejšie zmeny vo fungovaní štátu sa ani nezačali.
To sa týka aj školstva. A práve potreba naozaj sústrednej práce by mala byť varovaním, aby sa do veľkých zmien púšťali len garnitúry, ktoré sú dostatočne akcieschopné a kompetentné. Ale vláda, ktorá si hovorí reformná, musí nejaké zmeny ohlasovať, za každých okolností. Aj preto od začiatku počúvame o tom, ako školstvo bude čoskoro radikálne modernejšie.
Doteraz nevieme, ako s tej modernizácii má dôjsť. Štátny pedagogický ústav vytvoril web reformy. Čo sa z neho dozviete? Niekoľko klišé, prvé je, že reforma sa bude robiť „na základe faktov“. A aké sú tie fakty? Tu web vymenúva všetky dlhoročné ponosy o tom, ako zaostávame, napríklad v testoch PISA. Niekto, kto toto tvoril, zjavne vôbec nechápe, čo to v skutočnosti znamená, tvoriť politiky podložené analýzami.
K obsahu reformy si akurát prečítate, že pôjde o „presun ťažiska z odovzdávania vedomostí na rozvoj komplexných spôsobilostí žiakov“. Ide o klišé, ktoré s obľubou používa malá komunita aktivistov a majiteľov niektorých súkromných škôl. V zásade zneužívajú to, že ľudia jednak majú často traumy zo svojich školských rokov, a jednak zlé skúsenosti z vyučovania svojich detí. A chcú počuť v jednej vete, že môže existovať niečo lepšie.
Po voľbách si minister zobral aktivistov na ministerstvo. Iste, sotva sú vnútri systému, už ho nemá kto kritizovať zvonku. To sa presne stalo. Až dramaticky, odkedy sú pri moci, nedávajú rozhovory, hoci práve teraz by mohli o školstve a o princípoch reforiem hovoriť koľko len chcú, majú na to úplne oficiálny priestor.
Opakovaním klišé nevzniknú kvalitné reformy
Naše školstvo sa naozaj vyznačuje napríklad veľmi mechanistickým spôsobom výučby. Deti sa učia „čo chcel autor dielom povedať“ namiesto cibrenia analytických schopností alebo získavania znalostí aktívnejším spôsobom.
To však nevyriešia pekné deklarácie. Niekde je problémom to, čo vyžaduje štát na testovaniach, vrátane maturít, a školy tomu prispôsobujú vyučovanie. Niečím prispievajú učebnice. A často je problém jednoducho v učiteľoch, ktorí to inak jednoducho nevedia. Dokonca, ak im dáte „viac slobody“, ďalšie obľúbené klišé, nevyužijú ju na kreatívnejšie vyučovanie, práve naopak.
Ak neviete, na ktorej z týchto úrovní ktorá časť problémov vzniká (to je práve politika založená na faktoch), tak vám jednoducho ostávajú len tie klišé.
Podobne, ak neviete viesť odbornú diskusiu o kurikulárnej politike. Čo a podľa akých princípov vkladať do jej základnej osnovy (kánonu). A akými princípmi sa má riadiť tvorba „neencyklopedických“ častí obsahu. Ak takto neviete postupovať, skončíte v nekonečných hádkach predmetových komisií. Tak to bude aj teraz.
Problém však nie je len v analytických schopnostiach reformátorov. Je aj v ich morálnych profiloch. Často ide o ľudí, ktorí sa vôbec neštítia klamstiev, v komunikácii majú veľké problémy s logikou.
Pred časom som na to niekoľkými článkami upozornil v prípade diskusie o tom, či predpisovať jeden vzor písma, s ktorým sa stretnú prváci. Či áno alebo nie, nie je teraz podstatné. Ale práve aktivisti, ktorí vtedy šírili zjavné lži o tom, ako „to funguje vo svete“, majú dnes na ministerstve výsadné postavenie.
Minister samotný je plagiátor. To nie sú dobré predpoklady zmien. A sto miliónov na kurikulárnu reformu z Plánu obnovy to nijako nevyrieši.