Vianočné voľačo

Pri vianočnom upratovaní som našla pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977.“ Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika Kadlečíková a Elena Zverinová zo Sídliska.

23.12.2021 14:00
debata (2)

Predávali ich v modranskom papiernictve. S textilným prebalom, na ktorom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Na titulnú stranu mama napísala: „Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte.“ Tato pod to dopísal: „Kto odtrhne, ten je sviňa, trt marina husarina…“

Kreslenie do pamätníkov

A tak sme celé sviatky so sestrou jedna druhej kreslili do pamätníkov. Darmo nám mama vysvetľovala, že nakresliť nám má nejaká kamarátka, aby sme si na ňu neskôr, keď budeme veľké, spomenuli. Začali sme si vymýšľať smiešne mená, alebo sme používali mená spolužiačok a kreslili ostošesť a popri tom sme otravovali návštevy.

Ako prvá sa v pamätníku objavila írska setrica Brita, ktorú nakreslil bratanec Matúš. Bratanec Juro bol už veľký, načarbal nám obom do pamätníkov smiešne pandrláky, do môjho sa podpísal ako sestra Agáta, jej ako Verona. Strýco Vilo sa podpísal Profesor Filutek, Don Alexander. Náš tato sa podpísal ako mama. Keď mama protestovala, pripísal …a tato. Tato vedel aj všelijaké venovania: „Keď ťa život omrzí, stane sa ti peklem, strč si hlavu do hajzla a prikry sa deklem.“ Okamžite som ho použila v sestrinom pamätníku. Ona mi za to nakreslila tri obrázky bez podpisu a ja som ich vytrhla, vzápätí mama potom obom očíslovala v pamätníkoch strany.

Po Vianociach všetci v škole strašili s pamätníkmi. Kreslili sme jedna druhej, písali veršíky, rýmovali a vymýšľali sme vlastné. Najkrajšie kreslili učiteľky. „Ruža v tŕní, ruža v kríčku, ešte krajšia v pamätníčku; Keď som ti toto písala, boli sme ešte žabky, spomeň si na mňa až budeme babky; Buď dobrá ako včelička, bude ťa milovať otecko aj mamička, buď dobrá ako kvet, bude ťa milovať celý svet.“

Vianoce sú zo všetkého najkrajšie. Nech sa u vás doma, v rozhovore, pri stromčeku či v kuchyni narodí Ježiško a nech je mu s vami dobre. Podobne ako bolo mne pri prezeraní pamätníka. Dajte mu, čo máte, nepýta veľa, iba všetko.

Babička ma raz našla obkresľovať na priesvitný papier mačiatka: „Nemala by si obkresľovať, veď ty vieš tak krásne kresliť. Nakresli niečo pekné, niečo, čo sa ti najviac páči, čo máš najradšej.” "Vianočný stromček, ten je najkrajší!“ Vyšklbla som z pamätníka obkresľovačku a kreslila fixkou vianočný stromček. Tak som sa snažila, že sa objavoval ako duch aj na ďalších stranách pamätníka a vysvecoval krikľavými červenými svetlami. Pod stromčekom bývali zvieratká, zajko, mačička, myška, poletovali okolo vtáčky, padal sneh…

Vianočné rozprávky

V tom čase som čítala knižku o dievčatku Žofke a potom ešte jednu o Ňurke. Neviem už, ktorá z nich sedela na moskovskej železničnej stanici a čakala mamičku, ktorá sa stratila, kým jej otec bojoval vo vojne. Vonku bola treskúca zima. Ľudia prichádzali, odchádzali, dievčatku bola zima, nohy si balilo do novín, zavše mu niekto kúpil čaj. Všetci v tých ruských knižkách bojovali, ak nebojovali, čakali na niekoho kto bojoval vo vojne a niekedy čakali márne. Bývalo im zima a boli hladní a odvážni, ich mamy boli mĺkve a smutné, babušky boli dobré, a všetci mali radi teplý čaj. Zopár Ňuriek a Žofiek som nakreslila spolužiačkam do pamätníkov. Jedna Ňurka býva aj v pamätníku mojej sestry spolu s veršíkom, ktorý som „akože“ vymyslela: „Ľúb si otca, ľúb, nájdeš v tráve kamarátku, najlepšiu matku, je to ako orol vták na skalách.“ Ňurka na obrázku mala ruskú žiacku uniformu. Ňurky, Žofky a Marusie som kreslila rovnako rada ako vianočné stromčeky! Sedemdesiate roky. Všetky sme čítali ruských autorov. Timur a jeho družina, knižku Arkadija Gajdara Čuk a Huk, recitovávali sme básne Samuila Maršaka… Pršalo, snežilo, sedeli sme v kine a chrúmali ľadovky, ktoré predávala pani Bartošová. Aj tam dávali ruské filmy z obdobia vojny – Volali ho ledňáček, Želva… Zhovárali sme sa o vojne ako o Vianociach, hrávali sa na partizánov a partizánky, a tak, keď som mame na vianočný obrus vyšívala tank, nikoho to neprekvapilo a moju mamu s otcom na Štedrý večer pobavilo.

Aj v mojom pamätníku sa ocitlo niekoľko tankov, ponoriek či lietadiel. Jeden tank som fukla sestre do pamätníka aj ja, aby sa nepovedalo. Viaceré spolužiačky som obdarila Aurorou. Sestre som do pamätníka nakreslila prekrížené vlajky: sovietsku a československú a napísala Veľký október a Nezabudni! „Tebe šibe?" spýtala sa ma mama a ukazovala moju kresbu tatovi a babičke. Mama nám vzala pamätníky. Pred pár dňami som našla pamätník s konvalinkami plný vianočných stromčekov. Babička doň vložila štvorlístok a napísala, aby som ten svoj život žila statočne, od mamy mám v ňom vtáčika, ktorý sedel na tanieriku v našej kuchyni. Páči sa mi kresba s názvom Voľačo od akademického maliara pána Ilečka: Pán Ilečko, nakreslite mi voľačo do pamätníka! A pán Ilečko kreslil Voľačo za Voľačom, každé iné…

Najkrajšie sú však vianočné stromčeky. Lebo Vianoce sú zo všetkého najkrajšie. Nech sa u vás doma, v rozhovore, pri stromčeku či v kuchyni narodí Ježiško a nech je mu s vami dobre. Podobne ako bolo mne pri prezeraní pamätníka. Dajte mu, čo máte, nepýta veľa, iba všetko. Raz vo vianočnej kázni náš pán farár hovoril ľuďoch, Adam a Eva sa volali, ktorí doputovali do Betlehema k jasličkám a keď zostali stáť vo dverách, ktosi sa ich opýtal, prečo nejdú ďalej. "Lebo nenesieme žiadny dar, máme len tento ohryzok z jablka.“ Ja mu asi ukážem svoj pamätník!

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #detstvo #rozprávky #pamätníky #70-te roky
Flowers