Z očí pod päsťami sa mi vyvalili slzy. Až keď som zvládol prečítať nápis nápis nad kachľami „onli fór vajt“ – presne takto napísaný – bol som pripravený vplávať do oceánu.
Snažil som sa nenápadne prešmyknúť okolo výčapníka do sály vzadu, kde sa práve začínala zábava. Chlpatá ruka ma drapla pod krkom a zdvihla skoro k stropu, texasková bunda nájdená na hajzli v žliabku, úplne najcennejšia vec, čo som kedy vlastnil, vydržala.
- Ty parchante, zreval výčapník zvaný Prase, kam se sereš?
Nemohol som odpovedať, iba dusivo čakať, kým ma zahodí. Stalo sa. Hodil ma do obrovskej nádoby na uhlie a cigán Godla s pivom v ruke zreval:
- Hraj si na horníka v uhláku, čuráku!
Vyskočil som s kutáčom v ruke a vybuchla mi hlava. Jabloneckí cigoši mali vyrobené krompáčové ruky, na ktoré mojich sweet little sixteen ešte nestačilo. Zo sály zakvílila sólovica. Skupina Penetrace začala zostra songom Já ti ho tam našroubuju, já ti ho tam dám. Bleskovo som preletel s krvavým nosom okolo výčapu a zreval:
- Dvacet piv, pane Prase.
- Škváru máš?- zachrochtal.
- Mám.
- Tak zaplatíš to včerejší vokno.
To iste, pomyslel som si, ja budem platiť okno, ktorým ma prehodili, to víš, že jo! Aj tak som nemal ani fuka.
V sále boli všetci, čo mali byť, a pár takých, čo nemuseli. Nič to, silvestrovská noc oddelí zrná od pliev. Chvíľu som kľačal na parkete, robil viktorky z prstov a trieskal hlavou o zem, potom som vstal a vyliezol pozdraviť kapelu.
Bubeník, ktorému hovorili barevnej Pepa, lebo mal ryšavé vlasy po zadok, dovliekol odniekiaľ dvoch obrovských Mongolov opitých našrot. V sedemdesiatom piatom bezmigrantskom celkom rarita.
- To jsou soudruzi Ťuk a Mí z Hulanbátaru, kerí chtějí koupit ruský auta, povedal mi Pepa.
- Tak to jsou teda pěkní čuráci, povedal som a vytiahol ich na pódium.
Ťuk sa usmieval a Mí si dal dolu baranicu s červenou hviezdou.
- Máme překvapení, – hulákal som, – Karel Gott a Drupi přišli mezi nás!
Strhol sa taký mumraj a potlesk, akoby naozaj došiel Božský Kája. Zrazu súdruh Mí zakričal:
- Volga! – a vybral z vrecka guču stoviek.
- Do prdele s Volhou! – zreval niekto pod pódiom.
Mí bol nadšený.
- Moskvič! – zakričal ešte raz.
- Do prdele s Moskvičem a s Brežnevem! zrúkol ten niekto ešte raz a atmosféra odrazu zhustla.
Zrazu začal súdruh Mí hádzať stovky z pódia. Môžem prisahať, že tie peniaze proti všetkým zákonom fyziky sublimovali doslova pred očami. A v tom momente začal Pepa za bicími spievať Babylon od Boney M. Český text, samozrejme.
- Chtěl bych jednou vidět Babylon, nevím co bych za to dal, kdybych jednou vyhrál milión, hned bych se tam podíval.
Babylonských výhercov spod pódia bolo poznať hneď. Prase im nestačil nosiť malé rumy. Ostatní boli nasraní a poťahovali nosmi, aj Mongoli poťahovali, keď som ich vliekol k stolu mojich kamarátov. Ťuk sa smial a Mí chcel chytať ľudí za ruky, ale poznáte to, v sedemdesiatom piatom boli Česi ešte rasisti. Keď sme sa konečne posadili k stolu, vyletel súdruh Mí s obrovským revom a horiacimi topánkami na parket. Pod stolom sa totiž na liehovom variči v plechovke od sardiniek odparoval toluén, do ktorého sa kopne iba raz. Ľudia boli nadšení. Také kaskadérske číslo nik nečakal. Okolo vreštiaceho Mí sa tancovalo v kolečku a bolo veselo. Potom prišli PS VB s policajtmi.
- Tak pojďte, mongoloidi, máte tady taxík, povedal kapitán a šupol ich do vysnívanej Volgy. Bohužiaľ, esenbáckej.
Mňa prvýkrát so sebou nevzali. Mohol som sa do rána mlátiť s cigošmi, spievať Slzy tvý mámy šedivý a užívať si skvelú zábavu.
Taký parádny Silvester som odvtedy nezažil. Všetko krásne je dočista preč. Negrohilton, teda vlastne Restaurace Dělnický dům, je dávno zbúraná, Prase po smrti, Mongolsko furt v riti, s Volgami aj bez nich, a bývalý cigán, toho času Róm Godla, od osemdesiateho deviateho na podpore. Krompáč už dávno daroval Ukrajincom. Jo, jo…
Roky nezastavíš. Tak nech vám v tom 2022 padajú stovky z neba a hrá Boney M. No a policajti nech zoberú vždy tých druhých. Pokojne aj z Hulanbátaru, hlavne, že to nebudeme My! Žejo!