Protiveľmocenský reflex
Až 72 % percent Slovákov vtedy nesúhlasilo s prístupom prezidenta G. W. Busha k medzinárodnej politike. Iba 22 % bolo za. Priemer v ostatných zúčastnených štátoch EÚ bol 76 % : 21 %. Preto po nezvolení Johna Kerryho za prezidenta zavládlo v EÚ veľké sklamanie. Kvalifikovať to ako „primitívny antiamerikanizmus“, či už domáci, francúzsky, alebo nemecký, bolo smiešne. Výskum tiež ukázal, že v SR je viac ako inde vyvinutý „protiveľmocenský reflex“. Až 57 % respondentov si myslelo, že „žiadna krajina by nemala byť veľmocou.“ A 68 % záporne odpovedalo na otázku „Do akej miery je žiaduce, aby USA uplatňovali svoje silné postavenie v medzinárodných záležitostiach?“ Opačný názor malo 21 %. Výskum Globsecu z roku 2021 ukázal, že v SR chce byť súčasťou Západu 29 % opýtaných, k Východu sa prikláňa 11 % ľudí. Zvyšok preferuje zostať geopoliticky uprostred. Teda nič nové vo verejnej mienke, čo by bolo možné pripisovať opozícii.
Prieskum Globsecu v roku 2019 ukázal, že až 41 % slovenských respondentov vníma USA ako hrozbu, Rusko iba 26 %. Podľa výskumu z roku 2020 až 53 % respondentov pokladalo USA za hrozbu a len 26 % Rusko. Z 10 zapojených krajín bol protiamerický sentiment najsilnejší práve v SR.
Arogantne proti verejnej mienke
Ak je cieľom vzťah Slovákov k USA zlepšiť, a nie zhoršiť, minimálne však nepokaziť, v takejto verejnomienkovej situácii bolo treba pri príprave a prezentácii významnej a senzitívnej dohody postupovať premyslene, s citom a taktom. Nie lámať veci cez koleno. Zodpovední politici sa nemôžu urážať, že väčšina spoločnosti nevníma amerických spojencov a DCA tak ako experti Globsecu alebo komentátori liberálnych médií. Namiesto nálepkovania z antiamerikanizmu mala byť príprava dohody sprevádzaná opakovanými konzultáciami v NR SR. Pred predložením do vlády však neprešla dôkladnou diskusiou v zahraničnom a branno-bezpečnostnom výbore, čo sú prirodzené miesta aspoň na pokus o dosiahnutie konsenzu s aspoň časťou opozície. Tým skôr, že jej príprava sa začala už za minulej vlády a napriek tomu sa zadrhla.
Schváliť dohodu predkladanú vládou s historicky najnižšou dôveryhodnosťou a v situácii, keď ju kritická masa občanov, právnických a politických elít bude pokladať za protiústavnú, je cesta k ďalšiemu dlhodobému poškodzovaniu našich vzťahov s USA.
Ako vtedajší predseda zahraničného výboru si pamätám, že keď sa počas prvej Dzurindovej vlády pripravovala nová bezpečnostná a obranná stratégia, uskutočnilo sa dvojdňové zasadnutie zainteresovaných parlamentných výborov s ministrom obrany Stankom a ministrom zahraničných vecí Kukanom. Generáli Andrejčák a Tuchyňa a exminister obrany Sitek, hoci neboli súčasťou koalície, dostali možnosť prezentovať svoje pripomienky, ktoré boli zohľadnené. A to aj napriek tomu, že vtedajšia vládna koalícia mala tiež ústavnú väčšinu. Prelomový dokument z hľadiska prípravy na vstup do NATO sa tak podarilo schváliť drvivou väčšinou aj za prispenie opozičných poslancov za HZDS a SNS. Teda širokým konsenzom.
Súčasná vláda dala najavo ignorovanie verejnej mienky aj tým, že medzirezortné pripomienkové konanie spustila tesne pred Vianocami s ukončením 4. januára, keď majú ľudia iné starosti ako politické diskusie. Zaobchádzanie s vážnymi pripomienkami štátnych orgánov a verejnosti, ktoré z konania vzišli, bolo sprevádzané často až nedôstojným spochybňovaním odbornosti a vecnej príslušnosti ich predkladateľov a politickým nálepkovaním nositeľov námietok proti textu DCA. Skutočne relevantné verejné diskusie medzi zástupcami vlády a opozície sa uskutočnili až po schválení DCA vládou bez akceptovania pripomienok, aj tých, ktoré namietali jej rozpor s ústavou.
Bezpečnostná stratégia bez konsenzu
Rozpad zahraničnopolitického konsenzu sa začal už vlani pri príprave novej Bezpečnostnej stratégie. Koalícia neprijala návrh odložiť jej schvaľovanie a rokovať o väčšej rovnováhe v určení strategických partnerov. Bývalý veľvyslanec v USA, poslanec Peter Kmec o nej povedal: „Nová stratégia reviduje dlhoročné zahraničnopolitické priority a strategickú spoluprácu Slovenska s USA stavia nad spoluprácu s EÚ, NATO a V4. Bola prijatá bez skutočnej verejnej diskusie, čím vytvára riziká, že verejnosť sa bude cítiť oklamaná.“ Konštatoval, že „tento krok vládnej koalície narušil tichý konsenzus v oblasti zahraničnej politiky“ a že to „v dlhodobom horizonte prinesie viac problémov ako benefitov pre Slovensko." Dianie okolo DCA mu dáva za pravdu.
Schváliť dohodu predkladanú vládou s historicky najnižšou dôveryhodnosťou a v situácii, keď ju kritická masa občanov, právnických a politických elít bude pokladať za protiústavnú, je cesta k ďalšiemu dlhodobému poškodzovaniu našich vzťahov s USA. DCA bude dlhodobým predmetom vnútropolitického zápasu a témou prezidentských i parlamentných volieb. Zo strany vládnych politikov absentuje uvedomenie si možnosti, že môžeme mať aj americkú administratívu, ktorá bude mať záujmy v rozpore s našimi a využívať slovenské územie na svoje ciele. Jej predkladatelia idealisticky alebo naivne veria, že naše záujmy budú vždy identické s americkými. To všetko sú dôvody, aby prezidentka dala DCA preskúmať Ústavnom súdom.