Podobne ako prezident Zelenskyj sa vyjadril aj tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti a obrany Olexij Danilov. Na adresu médií doslova povedal, že „v posledných dňoch priniesli veľa polovojenskej beletristiky.“ Vyzval ich, aby zmiernili svoju rétoriku okolo vývoja bezpečnostnej situácie a zachovali pokoj.
Zatiaľ čo Nemecko aj naďalej odmieta vojensky vstúpiť do rusko-ukrajinskej krízy a podobne ako Francúzsko aj Nemci zintenzívnili diplomatické úsilie smerujúce k ukončeniu napätia, Česká republika daruje Ukrajine 4 000 delostreleckých granátov.
S odstupom času, po opadnutí emócií na oboch stranách, Rusko i Ukrajina docenia skutočnú pomoc. A tou nebude 4 000 delostreleckých granátov. Vskutku „švejkovský“ dar českej vlády…
Na vojne sa dá zarobiť dvojakým spôsobom. Tým, že bude, ale i tým, že nebude. To, zdá sa, pochopili, „veľkí“ na politickej mape. Tým „malým“ zostalo, ako vždy, nafúknuté ego a prázdne ruky po darovaných granátoch.
Rusko-ukrajinská vojna je zatiaľ a našťastie len záležitosťou médií. Žiaľ, tých mainstreamových. K nim smerujú aj výčitky oficiálnych ukrajinských a ruských predstaviteľov. A to je, na tomto „konflikte“, pre túto chvíľu jediný hmatateľný konflikt.
Svet si zvyká, že každej skutočnej vojne predchádza tá v médiách. A potom je na politikoch, či a za akú cenu si ju dajú vnútiť.
Čím viac Ukrajinci a Rusi hovoria o vojne, ktorú nechcú, tým menej ich niekto počúva. Nakoniec dôjde k dohode. Ide o to, či s vojnou, alebo bez nej. Vec, ktorá nateraz asi najviac zaujíma Čínu. Zarába na všetkom. Po covide by bola vojna v Európe pre ňu „darom“, ktorý poteší.
Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti konfliktom Ruska a Spojených štátov. Rusko je pragmatický politický hráč. Je mu jasné, že požiadavky návratu vojenských štruktúr k roku 1997 nebudú prijaté. Veľmi pravdepodobný je scenár, že o Kryme sa nebude vyjednávať, lebo Ruská federácia v tejto otázke neustúpi a Ukrajina nemôže politicky uznať jeho stratu. Doneck a Luhansk zostanú súčasťou Ukrajiny – so silnou autonómiou, vrátane práva veta.
Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti konfliktom Ruska a Spojených štátov. Rusko je pragmatický politický hráč. Je mu jasné, že požiadavky návratu vojenských štruktúr k roku 1997 nebudú prijaté. Veľmi pravdepodobný je scenár, že o Kryme sa nebude vyjednávať, lebo Ruská federácia v tejto otázke neustúpi a Ukrajina nemôže politicky uznať jeho stratu. Doneck a Luhansk zostanú súčasťou Ukrajiny – so silnou autonómiou, vrátane práva veta.
Rusko nehrá o Ukrajinu. Má oveľa ambicióznejšie ciele, o ktoré „bojuje“ s USA. Arktída je jedným z nich. Sever vôbec, s veľkými náleziskami surovín, ktoré budú vďaka otepľovaniu dostupné. Preto záleží na tom, aby sa Severoatlantická aliancia nepribližovala k hraniciam Ruska. NATO si musí angažovanosť dobre rozmyslieť, pretože jeho členovia sú názorovo nejednotní. Čoraz hlasnejšie sa ozýva volanie po vlastnej obrannej politike Európy.
A Ukrajina? Komparzista v tejto hre „veľkých“. Na chvíľu uverila, že je dôležitá. Pokušenie komparzistov. Aj preto začala hamovať. A mali by aj Slovensko a Česko. Kto u nás nahradí desaťtisíce robotníkov a lekárov z Ukrajiny? V prípade vojny by sa museli vrátiť domov. Okrem „vykorisťovania“, čo vieme Ukrajincom reálne ponúknuť? Formu demokracie, ktorá robí problémy nám samotným?
Včera som si opäť pozrel americký film Vrtieť psom z roku 1997. Prečo vrtí pes chvostom? Pretože keby bol chvost bystrejší ako pes, tak vrtí psom. Otázkou je, koľko ten „šikovný pes“ naostatok získa. V žiadnom prípade nie málo. To je poznávacie znamenie šikovných. A silných. Nerobí ich takými aj naša premotivovaná panika a hystéria?