No paradoxne pozitívne na výsledky zareagovali aj predstavitelia najväčších cirkví, ktorí naznačili, že sa nenaplnili katastrofické scenáre o radikálnejšom poklese prihlásených. Pozitívne tieto výsledky tiež prijali politicky konzervatívne kruhy. Tie sebavedomo zdôraznili, že výsledky potvrdili, že Slovensko je stále väčšinovo katolíckou a kresťanskou krajinou. Nadšenie z výsledkov sa však na jednej strane zakladá na neinformovanosti, a na strane druhej sa opiera o nie práve hlboký pohľad na zatiaľ dostupné predbežné výsledky.
Dlhodobý trend
Z hľadiska dlhodobého vývoja totiž výsledky nie sú prekvapujúce. Za posledné desaťročie sa odohral takmer rovnaký pokles počtu prihlásených ku katolíckej cirkvi ako v desaťročí medzi rokmi 2001 až 2011, teda asi o šesť percentuálnych bodov. Druhým dôležitým faktorom je, že minuloročné sčítanie sa vykonávalo presnejšie. To súvisí aj s nižšou mierou tých, čo sčítanie nevyplnili, a teda sa o nich nedajú získať odpovede na subjektívne témy ako vierovyznanie alebo národnosť. Inými slovami, informácie sa týkajú väčšieho podielu opýtaných.
Po druhé, sčítanie tentoraz umožnilo priamo, nielen v rubrike „iné“, udávať svoje vyznanie prívržencom veľkých svetových náboženstiev, ako sú budhizmus, islam alebo hinduizmus. Teda nezostali stratení vo všeobecnejšej množine. Najmä budhisti, z ktorých mnohí pochybujú, či je ich svetonázor náboženský, alebo ide skôr o životnú filozofiu, sa explicitným uvedením takejto možnosti môžu zviditeľniť ako tí, ktorí sa identifikujú s daným prístupom k svetu a životu ako takému. Tretí faktor zvyšujúci hodnovernosť výsledkov je však aj to, že sčítanie prebehlo elektronicky, teda oveľa individuálnejšie. Je pravdepodobné, že najmä v mladšej generácii sa ľudia rozhodovali slobodnejšie a bez tlaku, či dokonca priameho vypisovania zo strany rodičov.
Skrytý klerikalizmus
Výsledky pravdepodobne spôsobia v niektorých náboženských skupinách paniku. Najmä v niektorých malých registrovaných cirkvách, kde sa počty prihlásených pohybujú len v desiatkach členov. Ale aj v Reformovanej cirkvi, ktorá spomedzi na Slovensku tradičných cirkví zaznamenala najväčší pokles prihlásených. Paniku môžu paradoxne zažívať aj v niektorých radikálne rastúcich cirkvách, kde zatiaľ netušia, ako je to možné, pretože sami zo svojho praktického života poznajú skôr stagnáciu či dokonca pomalé vymieranie.
Ukazuje sa, že neklerikálna politika môže výraznejšie radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu.
Panika však môže zachvátiť aj tých, čo sa pozrú na rastúce počty prihlásených k niektorým menším registrovaným cirkvám alebo na údaje o pomerne výraznom náraste počtu ľudí, ktorí si vybrali iné, teda u nás neregistrované, náboženské alebo svetonázorové skupiny. Lebo ak si uvedomíme, že hoci počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, výrazne stúpol, zároveň však pribudlo zastúpenie silne nábožensky založených politikov vo vláde a v Národnej rade SR. To môže na výsledky sčítania ponúknuť celkom iný pohľad.
Predčasná radosť
Dá sa predpokladať, že v skupine „iné“ sú okrem skôr recesistických skupín početne silne zastúpené rôzne kresťanské, hodnotovo a eticky pomerne vyhranené skupiny. A tie, spolu s vyznávačmi učenia niektorých menších registrovaných cirkví či len okrajových prúdov v katolíckej cirkvi, zjavne preukazujú oveľa silnejšiu schopnosť politickej mobilizácie a prieniku do najvyšších sfér politiky v pomere k tomu, koľko ich v skutočnosti je.
A hoci nejde o také otvorené prepojenie cirkevných štruktúr a politiky, ako to bolo doteraz, v skutočnosti to neznamená posilnenie sekulárnych základov štátu. Ba práve naopak. Ako vidieť z posledných dvoch rokov, neklerikálna politika môže výraznejšie radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu.
V porovnaní s početnými stratami veľkých tradičných cirkví je nárast malých neporovnateľne nižší. No vidieť, že prostredie týchto menších náboženských skupín je politicky a mobilizačne schopnejšie konať a napriek malej členskej základni výraznejšie formovať politiku štátu.
V tomto sa táto relatívne málopočetná, no rastúca skupina nábožensky horlivých ľudí zásadne odlišuje od oveľa väčšej a výraznejšie rastúcej skupiny bez vyznania. To, čo zdanlivo pôsobí ako porážka klerikálneho vnímania náboženstva a jeho úlohy v spoločnosti, môže byť v skutočnosti nie víťazstvo nábožensky neutrálneho a svetonázorovo pluralitného štátu, ale skôr víťazstvo kresťanských moralistov. Ako každý štatistický údaj aj tieto výsledky sčítania treba interpretovať opatrne a bez zbytočného podliehania prvému dojmu z veľkých čísiel.