Vyčíňanie tínedžerov v Miloslavove pri Bratislave otriaslo celým Slovenskom, áno, aj sociálnymi sieťami. Do jedenásťročného dievčaťa liali alkohol a bili ju. Incident si deti nahrávali na telefóny, posielali medzi sebou a zverejňovali na sociálnych sieťach.
My všetci sme sa stali prizerajúcimi. Takzvaný bystander effect je sociálno-psychologický jav, keď ľudia človeku v núdzi nepomôžu. Ktosi je v núdzi, všetci situáciu vidia, ale ju ignorujú a robia sa „akoby nič“, prizerajú sa.
Pritom takmer každý, kto situáciu vidí v pokoji, napríklad na videu na sociálnej sieti, si možno povie: Ja by som určite, určite!! niečo urobil, nejako by som bol býval zasiahol, ja by som bol býval pomohol. No nezasiahnuť, nevšímať si, to nám ide omnoho lepšie. Ľudia, ktorí sú onými „prizerajúcimi sa", však nie sú až takí zlí alebo ľahostajní. Sú to, naopak, úplne normálni ľudia ako vy alebo ja.
Zaujalo ma, ako sa k miloslavovskému šikanovaniu vyjadrovali psychológovia. Niektorí sa snažili deti ospravedlňovať komplikovanou pandemickou situáciou, vyučovaním na diaľku – deti sa nám nudia, vymýšľajú. Učiteľky sa odmietali vyjadriť, mamy sa zabarikádovali. Kto za to môže?
No my predsa! My všetci tu môžeme za to, aké máme deti! Školáci dnes v skutočnosti nikoho nezaujímajú! Dnes sú vraj niektoré tety učiteľky také frustrované, že im už ani neprekáža, že učia zo zlých učebníc, ani to, že im niektorí žiaci nerozumejú, nezáleží im na tom, aby deti niečomu porozumeli, odučia si a tešia sa domov, dnes sú aj také panie učiteľky, ktoré dokonca vôbec nemajú rady deti, neznášajú ich! Usmievajú sa, keď sa deti na hodinách posmievajú slabším spolužiakom, smejú sa na rasistických vtipoch, a na niektorých školách rodičovské združenia pripomínajú krčmové debaty, kde sa ohovára a klebetí o tých, ktorí tam neprídu!
Dnes, v roku 2022, keď máme možnosť vybrať si, či bude ráno, alebo večer, či obed, dnes, keď máme právo o všetkom verejne a hlavne, uf, slobodne! hovoriť, a hovorí sa naozaj úplne o všetkom, dokonca aj o veciach, o ktorých slušný človek nikdy nerozpráva, tak áno, v tomto dnešku väčšina školákov v skutočnosti okrem rodičov nezaujíma, naozaj česť výnimkám, ale naozaj nikoho. Poznám deti, ktoré nešikanujú a nebijú svalnatí či starší spolužiaci, ale tety učiteľky.
My dospelí, akoby sme zabudli, že sme boli malí, že sme si večer podobne ako vrabčiak Čimo alebo Kubko z poľského leporela neradi líhali a ráno vstávali a mazali do kúpeľne, zabudli sme deťom čítať rozprávky, zabudli sme na to, že svet detí potrebuje ilúzie, naše tety učiteľky sa na deti zabudli usmievať, nechcú byť ich prístavom, druhými mamami ani otcami… Veď, za taký plat?
Je však vari všetko otázka platu? Mamu, prvú, druhú, ani tretiu človek predsa nikomu nerobí za peniaze. Jednou z mám môže byť aj suseda či kamarátka. K mame vedú len jedny dvere, cez dve predsiene, pravú a ľavú, a dve komory, až potom ste doma.
Môžeme si tu debatovať o slobodnom svete, o čase, šikanovaní, právach, len nám tu bude o chvíľu navzájom smutno. Sú krajce, ktoré odkrajujú len mamy. Tie doma aj na školách.
Chmúrny skepticizmus krčí sa po kútoch politických kabinetov a cerí zuby. Zostrené vnímanie koketne si zahalilo tvár umorenou výčitkou. Ortuť stúpa. V kotloch to vrie a dni cválajú v zmätenom húfe, akoby tam kdesi v nedohľadne čakala na ne sláva nebeská. Zabudli sme sa my mamy s deťmi zhovárať. Hoci slová aj srdcia bimbamovité na to máme. Len sme ich kdesi zabudli, zašantročili, opovrhli sme nimi. Čo robia naše deti? Gúglujú? Tiktokujú? Četujú? Vocapujú? Blogujú? Fejsbúkujú? Akým jazykom? Akou rečou? A s kým?
Pán Boh s nami a zlô preč!