Zjednodušene si Spojené arabské emiráty môžeme predstaviť ako federáciu, ktorej je Dubaj súčasťou. Nie je to však žiadna demokracia, dokonca ani republika alebo konštitučná monarchia. Je to diktatúra oligarchie, ktorú tvoria členovia “kráľovskej” rodiny. Nie sú tam žiadne voľby, žiadna sloboda prejavu a zakázané sú akejkoľvek formy protestu. Pokusy o takéto konanie sú trestané rýchlo a mimoriadne brutálne. O právach žien alebo menšín nemá význam ani začínať.
Ak si však myslíte, že o tomto mala hovoriť Zuzana Čaputová počas svojej návštevy minulý týždeň, že toto je tá odvrátená tvár Dubaja, ste na omyle. Pani prezidentka sa korunného princa, s ktorým rokovala, mala spýtať na štvrť milióna moderných otrokov, ktorí všetku tú parádu postavili. Čítate správne, v Dubaji sa nachádzajú viac ako 250 000 manuálnych pracovníkov z iných krajín, z ktorých väčšinu možno nazvať otrokmi (počas najväčšieho stavebného rozmachu ich boli viac ako dva milióny). Tak ich nazývajú všetky relevantné medzinárodné organizácie, ktoré sa situáciou zaoberali, tak ich označili investigatívni novinári, ktorí o nich (samozrejme, v utajení) natočili reportáže.
Pani prezidentka sa korunného princa, s ktorým rokovala, mala spýtať na štvrť milióna moderných otrokov, ktorí všetku tú parádu postavili.
Ako sa stanete v 21. storočí otrokom? Na začiatku je obvykle regrutačný agent, ktorý príde do chudobnej oblasti s vysokou mierou nezamestnanosti a začne rozprávať o Dubaji. V Dubaji je práce veľa, v Dubaji je peňazí veľa, zarobíte tam desaťkrát toľko ako doma. Áno “vízový poplatok” je zdanlivo vysoký, ale to tam zarobíte za pár mesiacov, najviac za pol roka a potom budete posielať domov žene, deťom. Vrátite sa s peknými peniazmi, postavíte rodine dom, založíte firmu a tak ďalej a tak podobne. Napriek tomu, že s európskymi prezidentkami v Dubaji rokujú korunní princovia, rozprávka to teda nie je. Skôr nočná mora. Okamžite po prílete do Dubaja odoberú zahraničným pracovníkom pasy. Následne im oznámia, že plat, ktorý im sľubovali, je mnohonásobne nižší (pre stavebného robotníka je to okolo 200 eur mesačne), ale zato poplatok, ktorý musia zaplatiť, je vyšší. Ak nájdu odvahu protestovať, tak ich šupnú do basy, aby si to mohli premyslieť. Nezabúdajte, že v emirátoch žiadna sloboda prejavu nie je a protestovať je zakázané, rovnako ako organizovať sa alebo zakladať odbory. Tí najodvážnejší zmiznú, alebo za “záhadných” okolností náhle zomrú.
Väčšina robotníkov sa teda dostane do postavenia otrokov. Musia pracovať, ale nemusia byť platení aj niekoľko rokov (akože splácajú dlh), nemajú žiadne práva a ani nemôžu odísť. Samozrejme, nenosia na nohách reťaze, veď žijeme v 21. storočí, všadeprítomné kamery vedia zabezpečiť pokoj a poriadok omnoho efektívnejšie. Ubytovanie a stravovanie tiež pripomína “najlepšie” časy otrokárstva, ktoré my už našťastie poznáme iba z románov a filmov. Ubytovanie v barakoch uprostred púšte, 30 mužov na izbe s jedným WC a jednou sprchou. Teda ak je voda, lebo často nie je. Rovnako ako jedlo, neujde sa každému každý deň. Technicky nesú zodpovednosť firmy, ale ako v každej diktatúre nič sa nedeje bez vedomia a súhlasu vlády. Vláde však situácia náramne vyhovuje, veď im tí otroci postavili najvyšší mrakodrap na svete, diaľnice a hotely. Celý svet im tlieska, ako uprostred púšte vybudovali niečo úchvatné.
Vzhľadom na tento systém, ktorý najmä v stavebníctve v Dubaji panuje, je teda možné s istotou tvrdiť, že ak nie väčšinu, tak podstatnú časť aj toho nášho pavilónu postavili ľudia pracujúci ako otroci. Ak by sme sa teda nechceli zapodievať otázkou, načo bolo dobré míňať peniaze daňových poplatníkov, ktoré sú v súčasnosti omnoho potrebnejšie inde, na takýto nezmysel, ktorý aj tak kvôli koronovým cestovným obmedzeniam na Expe takmer nikto neuvidí, tak nezabudnime na týchto ľudí.