Nie vplyv, ale zodpovednosť
Cieľom protestu nebol len stavebný zákon, ale omnoho viac. Poďme po poriadku. V deň, keď sa končilo pripomienkové konanie, bola v parlamente schválená zmena financovania neverejných škôl. Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), konkrétne samosprávne kraje, ministerstvo financií aj ministerstvo vnútra namietali voči tomuto poslaneckému návrhu. Parlamentu neprekážalo, že pripomienkové konanie nebolo ukončené, a teda ani vyhodnotené. Poslanci schválili, čo dostali na rokovacie stoly.
Po skúsenostiach s parlamentom, keď sa na komunál presúvali kompetencie bez peňazí (celoplošná zimná údržba) alebo sa im odoberali (rekreačné poukazy, odpočítateľná položka), každý, kto bol v obraze, sa musel potešiť, keď sa nastupujúca vláda v programovom vyhlásení zaprisahala, že „problém nepredvídateľnosti a transparentnosti schvaľovania zákonov v parlamente, absencie posudzovania vplyvov poslaneckých návrhov a absencie konzultácií týchto návrhov vláda navrhne riešiť zavedením dôslednejšieho pripomienkovania poslaneckých návrhov zákonov, zavedením dostatočnej lehoty medzi druhým a tretím čítaním v Národnej rade SR a podrobným posudzovaním vplyvov“. Nič z toho na nestalo, novela hladko prešla. Zvyšuje výdavky samospráv a pritom bola schválená v čase prijímania komunálnych rozpočtov na tento rok. Poďme ďalej.
Pred koncom roka bola schválená novela zákona o sociálnych službách. Neobsahovala doložku dopadov na rozpočet verejnej správy. Do dnešného dňa rezort práce ani nevie, koľko žiadostí od obyvateľov z neverejných zariadení sociálnych služieb na financie príde na mestá a obce. Tie budú musieť financovať službu, ktorú si neobjednali, lebo do minulého roka ju platili tomu, u koho a pre koho ju objednali. O rozpočte pritom rozhoduje zastupiteľstvo, ale štát prikázal, ako s rozpočtom naložiť.
No a čo sa týka spomínaného stavebného zákona, ZMOS spracoval novelu existujúceho, ktorá rieši najväčšie problémy vyplývajúce z aplikačnej praxe, pretože návrh od vicepremiéra je neprijateľný a kým bude na stole nový zákon, tento dokáže pomôcť.
Igor Daniš na margo stavebného zákona okrem iného konštatuje, že „…času na konzultácie a dolaďovanie zo všetkých strán bolo neúrekom. Skôr sa zdá, že samosprávam niekto riadne stúpil na kurie oko“. Autor však opomenul fakt, že vládny návrh odišiel z tripartity do vlády a následne do parlamentu bez toho, aby boli vyhodnotené vznesené pripomienky.
Ide o návrh, pri ktorom nejde o vplyv, ale o zodpovednosť za rozvoj územia. Ide o to, aby mal verejný záujem navrch nad developerom. Ide o to, aby ľuďom za oknom nikto nevybudoval bytovku len preto, lebo vlastnícke právo je nespochybniteľné a na svojom pozemku si každý môže robiť, čo chce.
V prípade návrhu stavebného zákona nejde o vplyv, ale o zodpovednosť za rozvoj územia. Ide o to, aby mal verejný záujem navrch nad developerom, aby ľuďom za oknom nikto nevybudoval bytovku len preto, lebo vlastnícke právo je nespochybniteľné a na svojom pozemku si každý môže robiť, čo chce.
Riziko je aj v tom, že napríklad pri líniových stavbách stavebník oddelí parcelu stavebného pozemku, sám zo seba urobí suseda, a ten reálny sused je už kúsok ďalej a je mimo vyjadrení k stavbe. Mimochodom, ak si podľa vicepremiérovho návrhu ľudia počas 15 dní nevšimnú, že niečo sa bude diať v ich blízkosti, majú smolu. Mali sledovať web. Je preto zrejmé, že v tomto prípade nejde o konflikt, či nový zákon áno, alebo nie, ale témou je, kto bude mať zodpovednosť za rozvoj územia. Či komunál (volení zástupcovia s obyvateľmi), alebo napríklad developer a štát, ktorý môže zmeniť stanovisko obce.
Rečnícke otázky a súvislosti
Igor Daniš ponúka aj rečnícke otázky, na ktoré je potrebné reagovať. V článku uvádza: „Pri námietkach predstaviteľov samospráv by človek nadobudol dojem, že za posledných tridsať rokov naše mestá prekvitali pre blaho nás všetkých. Čo sa však postavilo? Koľko bytoviek, nájomných bytov vzniklo? V akom stave sú cesty, chodníky a mosty?“
V článku však opomenul jednu dôležitú vec – pozemky. Bez pozemkových úprav zabudnime na koordinovaný rozvoj územia. Na čerpanie eurofondov tak, ako by sme ich potrebovali. Aj na výraznejšiu výstavbu nájomných bytov. Štát to vie, každej vláde to hovoríme. Veci sa výraznejšie nepohli a tu samospráve ostáva len čakať, čo na to centrálna vláda. Čakáme pri tejto ako aj pri minulých. Mimochodom, ak by vláda akceptovala návrh ZMOS na zriadenie agentúry pre správu štátneho majetku, jeho nevyužité pozemky aj budovy už dávno mohli slúžiť ako nájomné byty alebo zariadenia sociálnych služieb.
To isté platí aj o riešení ciest či mostov. ZMOS viac ako desať rokov presviedča každú vládu, že keď už v mene decentralizácie presunula cestnú infraštruktúru, nech majetkovoprávne usporiada pozemky, lebo majetkový vzťah k nim je jednou z podmienok pre eurofondy. Okrem toho dlhodobo navrhujeme zriadenie fondu cestnej infraštruktúry, ktorý by mohol podporou PPP a združených investícií pomôcť.
Po detailoch k rečníckym otázkam si pozornosť zaslúži ešte jedno dovysvetlenie. Ako je možné, že napríklad na tieto problémy máme dlhodobo riešenia, ktoré sa nedostali do praxe? Asi práve preto, lebo jeden volebný obvod dáva zelenú rozmarom straníckej centrály pred mnohými dôležitými problémami regiónov. Preto ak autor konštatuje, že „ZMOS liek hľadá aj v zmene volebného zákona“, mal by chápať súvislosti medzi skorodovaným volebným systémom a problémami, ktoré spôsobuje už viac ako dve desaťročia.