V posledných týždňoch sa proces rozdávania ruských pasov ešte urýchlil. Minulý týždeň stály predstaviteľ Ruska pri Európskej únii Vladimir Čižov pre britský denník The Guardian vyhlásil, že jeho krajina bude reagovať vojensky v prípade, keď „Ukrajinci začnú zabíjať ruských občanov kdekoľvek“.
Nebezpečné rozdávanie pasov
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto rétorika sa Slovenska a jeho bezpečnosti bezprostredne netýka. Hoci cesta vlakom z Čiernej nad Tisou do Donecka meria takmer 1 500 km, pri výrokoch podobných tým, ktoré predniesol Čižov, treba spozornieť.
Terajší vývoj na Donbase potvrdzuje správnosť tvrdého postoja vtedajšej slovenskej vlády v roku 2010 voči rozhodnutiu Maďarska udeľovať dvojaké občianstvo príslušníkom maďarských menšín v susedných štátoch. Áno, v tom čase bola ešte pri moci prvá vláda Roberta Fica. Ešte predtým však rovnako ostro reagovala vláda Mikuláša Dzurindu v súvislosti so zákonom o Maďaroch žijúcich v zahraničí. A len pred niekoľkými mesiacmi sa maďarská vláda pokúsila skupovať pôdu na území susedných štátov, zrejme iba „náhodou“ na územiach obývaných maďarskými menšinami.
Posúvanie hraníc na základe etnického princípu, ako sa to dialo v 90. rokoch v Juhoslávii, alebo pred a počas druhej svetovej vojny, je prológom k vojnovým konfliktom a etnickým čistkám. V konečnom dôsledku totiž o „oprávnenosti“ územných nárokov nebude rozhodovať nielen medzinárodné právo, ale ani princíp spravodlivosti, ale iba vojenská sila.
Ešte hlboko pred rokom 2008 Ruská federácia „pasportizovala“ obyvateľstvo Abcházska a Južného Osetska a následne po vojnovom konflikte s Gruzínskom obe separatistické gruzínske provincie uznala. Už okolo roku 2010, teda keď Maďarsko prijalo novelu zákona o štátnom občianstve, sa už objavovali správy o rozdávaní ruských pasov na Kryme. V strednej Európe zatiaľ (našťastie) nie, ale na Kryme sa tak už začali vytvárať dôvody pre neskoršiu vojenskú intervenciu Moskvy, keďže už mala k dispozícii argument o ochrane nielen tamojších etnických Rusov, ale aj priamo občanov Ruskej federácie.
(Ne)rešpektovanie suverenity
To, čo sa v súčasnosti deje v separatistických regiónoch Donbasu, by tak malo byť budíčkom aj pre EÚ a NATO, aby si „posvietili“ nielen na problematiku právneho štátu v Maďarsku, ale aj na to, akú politiku napriek priateľskej rétorike realizuje maďarský premiér Viktor Orbán v susedných štátoch.
Zásada rešpektovania suverenity politických partnerov je nevyhnutnou podmienkou spolupráce v rámci uvedených štruktúr. Asi nie úplne náhodou je Orbán politickým spojencom Putina. Toho istého Putina, ktorého adorujú alebo aspoň ospravedlňujú mnohí, ktorí radi rozprávajú o ochrane slovenskej zvrchovanosti, vlastizrade a podobne. Aj preto iba rozum zostáva stáť, keď predseda dnes už mimoparlamentnej strany, ktorá o sebe tvrdí, že je nielen slovenská, ale dokonca aj národná, sa chválil nielen špeciálnymi vzťahmi s politickými predstaviteľmi Ruskej federácie, ale chcel sa pasovať aj za slovenského Orbána.
Tak ako v roku 2010, tak aj teraz si viacerí politici a ich mediálni nohsledi nenechajú ujsť príležitosť spochybňovať najzákladnejšie záujmy SR len preto, aby si mohli prihriať svoju stranícku polievočku. Robila to v roku 2010 vtedajšia opozícia, ale o desať rokov aj Matovič, ktorý sa angažovaním Györgya Gyimesiho a paktovaním s radikálnym krídlom maďarskej opozície snažil „podkúriť“ Ficovi, resp. neskôr aj niekdajšiemu spojencovi a potom „zradcovi“ Bélovi Bugárovi.
Podobne aj dnes časť opozície zrejme využíva proruskú rétoriku v konflikte so súčasnou koalíciou. Budúcnosť Slovenska je oproti momentálnym politickým „ziskom“ málo dôležitá. Človek by chcel veriť, že v štátoch, ktoré majú dlhšiu tradíciu štátnosti ako Slovensko, by sa to stať nemohlo.
Nebezpečné posúvanie hraníc
Hoci Ukrajina je na Slovensku „terra incognita“, obe krajiny mali toho v dejinách viac spoločného ako rozdielneho. V minulosti bola spochybňovaná nielen opodstatnenosť oboch národných jazykov, ale aj právo oboch krajín na vlastnú štátnosť či právo nazývať sa Slovákmi, resp. Ukrajincami.
V súčasnosti obe krajiny spája nielen tranzit plynu, na ktorom obe zarábajú, ale aj záujem o riešenie sporov prostredníctvom medzinárodného práva a nie sily. Toho práva, ktoré bolo definované Chartou OSN a Záverečným aktom Helsinskej konferencie v roku 1975 a vytvorilo základ pre mier v Európe po druhej svetovej vojne. Jeho súčasťou je aj zásada nenarušiteľnosti hraníc. Slovensko profituje zo súčasného mierového usporiadania Európy.
Posúvanie hraníc na základe etnického princípu, ako sa to dialo v 90. rokoch v Juhoslávii, alebo pred a počas druhej svetovej vojny, je prológom k vojnovým konfliktom a etnickým čistkám. V konečnom dôsledku totiž o „oprávnenosti“ územných nárokov nebude rozhodovať nielen medzinárodné právo, ale ani princíp spravodlivosti, ale iba vojenská sila. Víťazstvo princípu sily je hrozbou nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Slovensko. Predstava, že Slovensko sa v takomto prípade ocitne na strane víťazov, je nielen nerealistická, ale v konečnom dôsledku aj protislovenská.